4. Potulky po Slovensku - Turistiku meníme za kartón a auto, les za kemp a chatu

19. júla Pondelok večer

V krčme v Mníšku nad Hnilcom mi milá čašníčka poskytla prázdnu krabicu a tak sme zobrali pero a mapu a v dobrej mienke napísali na ňu "Brezno". No po hodine a 3 okoloidúcich autách sme ju otočili a napísali "Nálepkovo". No nejak to nezaberalo a tak sme skúsili klasický palec. Po chvíľke nám zastavil miestny pán a z tohto konca sveta nás s prestávkou odviezol na hlavnejší ťah za Hnilček.

Tu to však nešlo o nič lepšie a tak sme zúfalo nastúpili na autobus smerom na Dedinky. Cesta bola dlhá a nehorázne drahá, tak sme sa rozhodli, že autobs už požijeme len v krajnom prípade.

Ocitli sme sa už v malebnom Slovensko Raji. Pokochali sa okolím, dali jedno pivko a rozmýšlali čo ďalej. Na zastávke sme sa spoznali s Bratislavčnom, ktorého tam vysadili kamaráti, ale zabudol si u nich v aute doklady a v hoteli zistil, že prídu až zajtra, tak sme s ním chvíľu pokecali, nechali mu 2€ na pivo a pobrali sa svojou cestou. Neďaleko sme narazili na kemp, tak sme sa išli ubytovať. Na recepcii nás privítala pekná a milá recepčná, no trošku ju vyviedlo z miery keď sme jej povedali, že sa nám zdá 3€ za stan veľa a vyspíme sa v bivaku.

Suverénne sme sa rozložili v strde kempu, no zlé počasie nás prinútilo uchýliť sa do starej stanice lyžiarského vleku. Tu bolo pohodlie a vidina sucha, tak sme neváhali ani minútu. Dali jedno večerné pivko a zalahli spať.

20. júla Utorok

Zobudili sme sa do chmúrneho rána, no hrebeň naštastie podržal mraky a nepršalo. Pri odchode sme sa zastavili ešte pozdraviť tetu recepčnú a vydali sa na koniec dediny stopovať. Ranná premávka bolá slabá, no zobral nás český pár na ceste do Dobšinskej ľadovej jaskyne. Mali sme skvelý čas, super náladu, no tá mi zmrzla, keď som zistil, že som zabudol foták na Dedinkách. Začala sa mobilizácia, zhánanie známych v okolí, no nevyhol som sa spätnej ceste vlakom na Dedinky. Foťák som však našiel, no ešte mi ostávala cesta späť. Nakoniec mi to celé trvalo asi 2 hodiny, no foťák bol späť a mohli sme v kľude pokračovať.

Zložili sme sa na koniec parkoviska (mimochodom parkovné tu stojí 3,6€) a vytasili tabuľku z predošlého dňa "Brezno". Slnko pieklo, už sme začínali byť zúfalí, keď nám nečakane zastavil pán z Bratislavy. Až v aute vysvitlo, že je to tiež turista a práve sa vrátil z Alpskej 3000-ovky. Cesta ubehla rýchlo a zobral nás až do Banskej Bystrice.

Prešli sme Bystricou, pozreli centrum, múzeum SNP a nasmerovali rovno do McDonaldu na obed. Tu sme trošku pozabávali zamestnankyne naším rozprávaním čo sme zažili, oni nám naoplátku odporučili miesto na stopovanie a rozlúčili sme sa. Pomaly sme sa presúvali pori ceste a skúšali niečo chytiť, no až po hodine nám zastavila slečna s francúzskym priateľom a hodila nás do Zvolena. Ešte nám stihla ukázať skvelé miesto na stop, popriali sme si veľa šťastia a išli sme. V diaľke sa však začala rútiť na nás búrka a my sme sa začali intenzívnejšie usmievať na okoloidúce autá.

Zľutovala sa nad nami až mladá slečna, bývalá stopárka a smelo nás odviezla až na výpadovku za Žiar nad Hronom. Cestou sme prešli cez viacero prietrž mračien a my sme sa len obávali, aby nás to nechytilo niekde nepripravených.
Plný odhodlania som sa postalil k ceste už s poslednou tabuľkou "Prievidza".

Ani nie za 10 minút nám zastavil starší pán z Prievidze, ktorý nás ochotne zobral až do Bojníc, kde mala naša stopárska cesta končiť. Poďakovali sme mu a začali zisťovať polohu detského tábora kam sme smerovali. Po nepresných informáciách sme zablúdili daleko za Bojnice, no museli sme sa vrátiť. Naveľa pre nás prišli dole chalani a odviedli nás na tábor. Museli sme však ešte yriešiť posledný problém so spaním. V okolitých chatách mali buď plno, alebo nehorázne draho, tak sme išli predsa len skúsiť do tábora. Tam nás arogarntná prevádzkarka obila, že nemá miesto (mala voľné...) a tak sme to nasmerovali opäť do lesa, kde nás už čakali ďalší návštevníci.

Vonku hrmelo a tak sme neochotne po týždni rozbalili stan. Pokecali, popili a po Norovom neúspešnom pokuse zahasiť oheň v grile dlaňou pobrali spať.


21. júla Streda
Ráno sme zistili, že stan vôbec netrebalo a zas sme ho zbytočne stavali, no najedli sa a nasmerovali do tábora. Tu sme sa so všetkými zvítali a presedeli a prekecali celé doobedie.

Poobede sme sa rozhodli, že s detským táborom si pozrieme Bojnický zámok. Zaplatil som nekrestanských 6€ za vstup a užíval si výklad. Zámok je pekný, no ja som chcel vidieť aj nejaké katakomby a nič také tam nemali. Deti sme poslali so zbytkom hore a s pár vedúcimi sme si sadli na večeru a pivko. Čas ubiehal, zastavili sme sa ešte v obchode nakúpiť a pobrali sa hore kopcom na chatu.

Dostali sme pozvanie na zaujímavú hru menom "Pasák" (obdoba baseballu) a my sme samozrejme ako správni športovci nodmietli. Skvele sme si zahrali, keďže sme boli vyrovnané mužstvá, skončilo to nerozhodne 0:0. Po skvelej hre sme prepašovali ruksaky na zdravotnícku izbu a zasadli na večernú poradu vedúcich. Ponúkli sme svoju pomoc, pri zajtrajších detských hrách a bola prijatá. Večer sme sa zišli v spoločenskej miestosti, rozložili proviant a zabávali sa. Ako sa blížil koniec, naše dve milé a pekné hostiteľky (Tina a Dena) nám ochotne ponúkli svoju izbu a postele, aby sme nemuseli opäť spať vonku. My sme samozrejme prijali. Prepašovali nás na izbu, pre každý prípad zamkli zvonka a oni išli spať o poschodie nižšie.

Som im velmi vďačný za to, pretože som sa po dlhom čase mohol osprchovať a lahnúť si do mäkkej postele, zakryť sa perinou a nemusel riešiť všakovakú háveď okolo.

22. júla Štvrtok

Skvele som sa vyspal, ráno nás dievčatá zobudili pred raňajkami, keď prišli pre lieky pre deti. Skvele vyspatému sa mi ani nechcelo vyliezť z postele, no keď nám doniesli ešte aj raňajky a my sme nemuseli opäť tlačiť paštétu a vifonky, začal som ich bezhranične zbožňovať. Rozhodli sme, že ešte ostaneme o jeden deň dlhšie.

Celé doobedie sme pomáhali pri súťažiach pre deti, prakticky sme si ani nesadli, no veľmi ma tešilo, že sa to deťom páčilo. Naobed som skočil dole do Bojníc doplniť zásoby a po to, ako som sa vyškrabal naspäť som už len na izbe zalahol a zaspal. Zvyšok poobedia som sa len tak povaľoval a relaxoval. Večer sme opäť pomohli pri hrách a potom už len užívali táborovú diskotéku.

Tak ako predošlí večer, sme po uložení detí rozbalili nákup a stôl a začali oslavovať našu poslednú noc. Večer sme opäť zaľahi načierno do postelí.

23. júla Piatok
Ranná procedúra sa opäť zopakovala, budíček, raňajky, až sa mi nechcelo nikam ísť. Doobeda sme si ešte zahrali stolný tenis, pomohli vystrihnúť pár masiek na karneval a už len pobalili. Ešte posledný obed. Až dnes si nás stihla stretnúť pani chatárka, tak už bol najvyšší čas vypadnúť. Odfotili, rozlúčili a pobrali sa svojou cestou zas o dúm dál.

Keďže vlak išiel až o pol 5, zložili sme sa pri staničnom sklade a užívali si posledné chvíle reálnej slobody. Potom už len nasadli na vlak smerom do reality...

Chcel by som veľmi pekne poďakovať Tine a Dene za to že nás prichýlili a nakŕmili, vedúcim tábora, že nám dovolili ostať a pomôcť a v neposlednom rade deťom za skvelú atmosféru.