2. Potulky po Slovensku - Divočina najvýchodnejšieho Slovenska

2. júla 2010 Piatok

Skoro ráno sa stretávame na hlavnej stanici len ja a Tomáš, začínajúc 3-týždňové dobrodružstvo. Nohy sa nám trasú pod ťarchou ruksakov, premýšľame čo sme zabudli a čo nie. Bratislavu opúšťame o 05:57 rýchlikom R601 smer Košice. Väčšinu času obývame kupé len my dvaja, občas niekto na chvíľku prisadne.


Cesta utiekla ako voda a my sme sa objavili v Košiciach. Prehodili sme pár slov s miestnym taxikárom, povedal že za 150€ nás vezme, no mne to pršlo trošku veľa, tak sme sa predsalen uchýlili k verejnej doprave. Nasledoval teda prvý spoj do Humenného. Kilometre ubiehali, my sme kecali a popri tom sledovali pekné prostredie. Potom krátky prestup a zanedlho sme už stáli v Snine. Tu sme mali dve hodiny, tak sme sa rozhodli navštíviť mesto. Napriek jeho "veľkosti" sme boli príjemne prekvapení, až sa nám občas ani nechcelo ísť ďalej (Dievčatá pekné, pivo skvelé, ceny nízke a vraj tam aj niekto predáva toluén po 1 euro a dáva aj na sekeru :-) ). Premohla nás túžba po dobrodružstve a po malých zmätkoch na zastávke sme už našli správny autobus. Dvere sa zavreli a my sme smerovali na najďalekejší východ Slovenska. Cestu spíjemňovali poľsko-ukrajinsko-slovenké ľudovky, krásna príroda a veselý vodič. V jednej chvíli však odbočil z "hlavnej" cesty a uháňal do neznáma. Ani moje GPS mi nepomohlo odhaliť vodičov zámer, tak sme sa nechali prekvapiť, kam ideme. Zrazu však zastavil a na celý autobus zakričal : "Prestávka, ideme na pivo!". Celý autobus sa zdvihol a bez námietok sa hrnul do miestneho pohostinstva. My sme len nechápavo na seba pozreli a opatrne vyšli von. Ľudia okolo vôbec nevyzerali prekvapene, asi to tu je štandard zahrnutý v cene lístku (štandard je aj to, že vám autobus zastaví priamo pred domom).

Ako posledných po 12,5 hodinách cestovania nás autobus vysadil na najvýchodnejšej autobusovej zastávke Slovenska v Novej Sedlici. S kľudom v hlase a slovami : "Chlapci dajte si pozor, je tu veľa medveďov a vlkov..." autobusár zavrel dvere a odfrčal po úzkej cestičke späť do civilizácie. Po prvý krát som udal našu polohu, nahodili sme ruksaky a vydali sa do neznáma Bukovských vrchov.

Ruksaky boli ťažké, kopec strmý a naša útulňa nie a nie sa ukázať. Vyšli sme na čistinku a zazreli sme ju. Nebol žiaden Hilton, bola to obyčajná búda, chýbali jej dvere a pri vstupe mala v pohlahe obrovskú dieru. Ako jedinú ochranu pred komármi sme vnútri postavili spodnú časť stanu. Tomáš vytasil knihu "Sas, umenie prežiť" a začali sme stavať improvozované dvere. V diaľke sme započuli zvuk motorov, no neprišlo nám moc zvláštne. Za malú chvíľku sa však z bočnej lesnej cestičky vynorila motorka a štvorkolka. Ako sa blížili vysvitlo, že sú to príslušníci policajného zboru Zbojská. Po nutnej kontrole našej identity a pár otázkach na pašovanie a prevádzanie sme sa postupne zarozprávali a dostali pár dobrých rád a telefónne číslo pre prípad potreby (týmto im chcem poďakovať).

3. júla 2010 Sobota
Naša prvá noc bola strašná, moc sme toho nenaspali. Po celej búde behali myši, potkany a kuny, akonáhle niečo šuchlo, obaja sme boli hore, ja s poplašnou pištolou a Tomáš s nožom pripravení na útok medveďa.

Prvý smerovník nám naznačil, že dnešnú noc by sme mohli stráviť útulni v Ruskom sedle. Naša prvá zastávka bola však najvýchodnejší bod Slovenska - vrch Kremenec (1221 mnm). Vtedy som po prvý krát začal preklínať tú 22kg ťarchu, čo som so sebou vláčil na chrbte. Po krátkom obede sme sa vydali ďalej. Chodník stále klesal, potom stúpal, ale naše sily dochádzali. Naraz stretávame slovenskú partiu Potulky.org gang na čele s Maníkom, dávame sa do reči a zisťujeme, že máme spoločných priateľov. Gang je na cykloceste z Kremenca do Bratislavy, prajeme veľa šťastných kilometrov. Trasu sme predčasne ukončili v poľskej útulni pod Rabou skalou. Útulňa opäť nemala dvere, ale už sme si zvykli. Z posledných síl sme uvarili večeru a o 17:00 sme v dobrej viere, že táto noc bude snáď pokojnejšia zalahli.

4. júla 2010 Nedeľa
Po kráľovsky dlhom spánku sme sa zobudili do chladného rána (v stane bolo 16 stupňov). Nechcelo sa nám vystrčiť ani noc zo spacáku, no premohli sme sa. Dnes sme museli dotiahnuť zvyšok predošlého dňa a potom prísť až do Balnice. Cesta ubiehala celkom rýchlo, na obed sme dorazili do Ruského sedla.

Doplnili sme vodu (opäť + 4kg do ruksaku) a v miernom daždi sa vybrali ďalej. V prvom stupaku sa mierny dážď zmenil na krutý lejak, ktorý po hodine nevydržali už ani naše Gore-texove vybavenie. Pri prezúvaní som z ponožiek dokopy vyžmýkal asi pol litra vody. Cesta do Balnice sa zdala nekonečná, pol dňa sme nestretli ani jeden smerovník (mapa ukazovala najmenej 3). Hodiny pribúdali a my sme boli stále dakde v lese. Naše dnešné spanie bolo stále neisté, z mapy som len vyčítal, že sa tam nachádza stanica vlaku a na ňu sme sa spoliehali. Podvečer sme sem konečne dorazili, no zo stanice bol jeden stôl s obrusom. Skúsil som štastie v neďalekej farme a úspešne. Dvaja mladí ľudia nás ubytovali za 4€ na noc. Kým som varil, poslal som Tomáša kúpiť dole nejaké sladkosti. Vrátil sa so všetkým možným, no všetko bolo kokosové (neviem či Poľsko je nejaký veľkovývozca kokosu, ale vrelo odporúčam kokosovú bielu čokoládu). Zakúrili sme do piecky a lahli spať.


5. júla Pondelok

Ráno sme sa zobudili do zimy (opäť!), lebo som večer zabudol pri vetraní zavrieť okno. Pomaly sme sa najedli, pobalili a okolo 8 vyrazili ďalej. Počasie nám celkom prialo, cesta moc nestúpala a šľapalo sa fajn.

Prvý problém nastal až poobede, keď sme prichádzali k miestu spania. Mapa v GPS mi ukazovala úplne iný smer ako reálne značka išla (tu sa začali problémy s touto mapu SK TOPO v2/3 beta, srdečný pozdrav pre firmy CONAN a GARMIN). Z peknej lúky v Lupkovskom sedle sa stala neprechodná džungľa, prameň nikde a tráva nad hlavu. Navyše nám začalo hrmieť za chrbtom, tak sme museli rýchlo hľadať náhradné riešenie. Neostávalo nám nič iné, iba vydať sa do ďaľšieho sedla vzdialeného 2 hodiny pochodu. Nahodili sme pekelné tempo a neviem ako sa nám to podarilo, ale zhruba za 3/4 hodinu sme už sedeli v prístrešku pri ceste v Laboreckom sedle.


Prístrešok bol chabý, všade okolo bola kopa odpadkov a bol hneď pri parkovisku. Mali sme celkom málo vody a na okolí nebol žiaden prameň, tak som uvaril len nejaké cestoviny v rámci šetrenia. Od poľského turistu som vyžobral jednu malinovku (chutila ako šťava z kompótu) a presunuli sme sa na neďalekú lúku s pekným výhľadom. Rozložili sme stan a zaľahli spať.



6. júla Utorok

Ráno som si celkom pochvaľoval, že sme neostali v prístrešku na parkovisku, pretože niekedy v noci tam pár inteligenov robilo bordel a neviem ako by to dopadlo. Vonku bolo krásne počasie, po včerajšom daždi ostalo le množstvo blata na chodníkoch.Dnes sme opustili Bukovské vrchy. Prešli zopár zle označených kopcov a v predstihu dorazili na Paseky. Tu som vyliezol na vrchol rozpadávajúcej sa starej vojenskej rozhľadne, urobil pár fotiek a pobrali sme sa ďalej.

Už po druhom nenájdenom prameni sme zúfalo došli na Vodojem. Už pri príchode som počul vodu, no nejak som ju tam stále nevedel nájsť. Po hodnej chvíli som objavil obrovskú šachtu a len v rohu bola trošku rozobratá. Už som sa pomaly rozlúčil aj tu s vodou, keď som neďaleko ohalil, kade voda z vodovodu vyteká. Celí sťastní sme doplnili zásoby, uvarili si obed a vydali sa smer Čertižské sedlo.
Cestou sme míňali pod Kameňom množstvo cintorínov vojakov z prvej svetovej vojny a nakoniec predsalen dorazili do sedla. Počasie sa však začalo pomaly kaziť a my sme museli nájsť suché miesto, kde by sme v kľude prežili noc. Pri vstupe do sedla som si na lúke oproti všimol poľovnícky posed, tak sme sa vybrali k nemu. Bol krytý, odomknutý a priestranný a razom sme si ho obľúbili.

Kvapky začali klopať na strechu a my sme zaliezli do teplých spacákov a zaspali.
Zajtra nás čaká už Dukla a začiatok cesty hrdinov Slovenského národného povstania.


7. júla Streda

Zazvonil budík a čakalo nás nemilé prekvapenie. Kvapky stále klopotali na strchu z vlnitého plechu a tak sme skonštatovali, že kým neprestane pršať, na cestu sa nevydáme. Strašil nás aj mierny nedostatok vody, no vyrovnali sme to len jedným výdatným jedlom za deň a inak sme len polehávali v spacákoch a snažili sa nabrať sily. Naplánovali sme dni dopredu a skoro sa pobrali spať.


8. júla Štvrtok

Skorý budíček nám odhalil pekné počasie a tak sme sa rýchlo pobalili a pobrali sa dhnať ten preležaný deň. Chýbajúcich 10km na Duklu sme prešli rezko a ocitli sme sa pred vyhliadkovou vežou. Ujo nás výťahom vyviezol na samotný vrchol, pofotili sa, pokochali výhľadom a poprezerali múzeum na Dukle. Tu končí prvá etapa našej cesty a začína cesta hrdinov SNP.

Prvú zastávku sme zvolili v prvej dedine po 115km, vo Vyšnom Komárniku v obchode. Pri kupovaní chleba ma miestna teta odbila tým, že nemám žiaden objednaný a mám skúsiť o dedinu ďalej. Tak sme si dali aspoň pivo a milu a vydali sa na cestu. Musím povedať, že vojenské múzeum v prírode sa nám páčilo a odporúčam všetkým prísť sa sem pozrieť.

Doteraz som bol v domnení, že každá dedina na Slovensku musí mať krčmu a obchod, no bol to omyl. Najbližší otovrený obchod s chlebom a turistickou mapu bol vzdialený 5 hodín cesty vo Svidníku. Nahodili sme opäť pekelné tempo a o pol 6 sme už vchádzali do Svidníka. Ďalší omyl som zažil, keď nám miestni povedali, že tu sa väčšina obchodov zatvára o 5 a s mapu som sa mohol rozlúčiť. Tak som kúpil aspoň chleba a hruškový kompót a sadli sme si do hostica na pivko. Absentovala nám mapa miestnej oblasti, tak sme aspoň telefonicky zistili trasu na zajtra. Skonštatovali sme, že nebudeme spať vo Svidníku medzi tými všetkými stokármi, ale že prejdeme kúsok do lesa a tam sa zložíme. Cestou sme dostali dobrý typ na útulňu na Čiernej hore, vraj len hodinku vzdialenú, no po krutom výšľape na hrebeň som už nebol schopný ísť ďalej. Môj jediný obed v podobe bielej čokolády, piva a mily bol nedostatočný. Zložili sme to na peknej lúke, kde Tomáš urobil večeru a zaspali v neďalekom posede ako bábätká.

Dnes sme prešli 44km, doteraz najďalej za jeden deň.

9. júla Piatok

Ráno sme sa zobudili oddýchnutí a čerství, rýchlo pobalili a vydali sa na cestu. Dnes sme mali mať pred sebou ľahšiu cestu. Zdanie však klamalo, výškové metre pribudali, GPS mapa ukazovala mimo reálnej značky (opäť!) a voda dochádzala.
Konečne sme dorazili do Andrejovej, kde sme sa rozhodli zohnať dakde vodu.

Pri prechode okolo autobusovej zastávky som si všimol turistickú karimatku. Pristavili sme sa pri páriku turistov a zistili sme, že aj oni sa vybrali na cestu hrdinov SNP. Tak sme si prisadli a spriatelili sa, však najbližších pár dní určite pojdeme spolu. Namierili sme si to rovno na hrad ned obcou Zborov. Tu sme ukončili dnešné šľapanie a utáborili sa. Hrad zrovna začali opravovať dobrovoľníci z miestneho občianského združenia, vymenili sme pár slov s ich predsedom a poprechádzali sa po hrade. Pri večeri sme zistili, že Zuzka a Peťo sú tiež matfyzáci ako my a sú to rovnakí blázni a dobrodruhovia.

10. júla Sobota

Slniečko už od rána pripekalo a nás dnes čakal oddychový deň, no s najväčším doterjaším výšľapom na Stebnícku Maguru (z 300 mnm na 900 mnm). Chdník bol zarastený a neupravený, no čas sme mali skvelí. Hore nasledoval obed a potom už len zjazd do Bardejovských Kúpeľov.

Tu sme na námestí zasadli do prvého podniku a zložili sa. Nasledovalo pivko, čaj, zmrzlinový pohár, kofola, ľadová káva a ešte všetko možné aj nemožné. Strávili sme tu celé poobedie až do večera, spoznali miestnych pravidelných návštevníkov a čašníčku. Ujo nás nasmeroval na pekné miesto na stanovanie, ktoré sme však nejak nenašli, tak sme sa zložili v miestnom parčíku. Uvarili sme večeru, ešusy umyli v miestnom potoku pod nechápavými pohľadmi okoloidúcich a debatovali. Neskôr sa nám ozvali naši parťáci, že našli skvelé miesto na spanie, tak sme sa len presunuli. Zakotvili sme vedľa nejakého skladu z vlnitého plechu z jednej strany a s kopou dreva zo strany druhej, ale aspoň nás nebolo vidno z cesty.

Zašli opät do našej obľúbenej krčmy, pohostili sa (veľmi) lacnou ohnivou vodou a pobrali späť ku skladu. Lenivosť prevládla a začala moja séria spánku pod holým nebom. Zajtra Tomáš odchádza domov do civilizácie, ja však putujem ďalej.