3. Potulky po Slovensku - Civilizovanejší východ

11. júla Nedeľa

Naša prvá noc na somrákov pri sklade v Bardejovských kúpeľoch skončila. Tomáš vstal rýchlo, no ja som nejprejavoval veľký zájem vystrčiť nejakú časť svojho tela zo spacáku. Vyprevadil som Tomáša po posledných spoločných ranajkách na autobus smer Bratislava a ja som sa pobral so Zuzkou a Peťom na cestu po civilizovanejšom východe.

Po hodnej chvíli sme dorazili do Bardejova, kde sme sa chystali navštíviť miestne Tesco. Dvaja miestny stokári ma však vyviedli z omylu, Tesco tu nemajú. Tak sme sa museli uspokojiť aspoň s Bilou. Vylial som všetky zásoby hnusnej, smradľavej a liečivej vody z kúpeľov do kanála a nahradil som ju neopísateľne chutnou Clever, lacnou a jemne sýtenou vodou. Za Bardejovom sme opäť narazili na zle značený chodník, ale všetko sme vyhútali a dorazili do malebnej dedinky menom Miháľov.

V tejto dedinke som si spomenul na jeden diel seriálu AktyX. Všetci ľudia z celej dediny sú ovládaní podla mňa nejakou záhadnou silou, pretože popri nás všetci postupne vychádzali z domov sviatočne oblečení a v jednom zástupe smerovali do preplneného kostola. Nechceli sme sa tam moc zdržovať, aby tá sila nejakou náhodou neovládla aj nás, tak sme za rýchlo zdekovali. Pred nami sa už rozprestieral vysoký a mohutný Čergov. V poslednej civilizovanej dedine sme sa naobedovali, doplnili zásoby vody a pripravili sa na ďalší mohutný stupák na Žobráka (921 mnm). Tu sa nekašľali so žiadnými kľučkami, chodník viedol priamo hore ako po prudkej streche. Celí mokrí sme sa konečne zložili hore pri rozhľadni. Porozprávali sa s miestnými turistami, pokocali sa krásnym výhľadom a nasmerovali si to na chatu Čergov.

Mapa klasicky viedla úplne inak ako realita, no podvečer sme konečne dorazili ku chate. Prvý dojem mŕtva sa ukázal správny. Napriek tomu, že by to malo byť stanovisko horskej služby a že to bolo vrámci otváracích hodín, bola chata zatvorená a ľudoprázna. Na telefonickú výzvu ma chatár arogantne odbil, že išiel nakupovať do Prešova (v nedeľu o 7 večer!!!) a že dnes už nepríde. Chýbala nám voda, telefón som mal už vybitý a opät vyhliadka bivaku mi chodila po rozume. Naštastie som však nedaleko objavil studňu. Rozložil som sa priamo pod schodami k hlavnému vchodu a zaspal.

Poučenie z dnešného dňa: Vykonávať veľkú potrebu nad mraveniskom sa nevypláca.

12. júla 2010 Pondelok

Dnes sme mali pred sebou oddychový deň, smerovali sme len do Veľkého Šariša vyzdvihnúť nový prírastok našej výpravy - Sucheho. Cestu sme si náležite užili, neponáhľali sme sa, posedávali sme a veľa sme kecali.

Jediné prekvapenie nás čakalo nad obcou Kanaš v lese. Neviem ako tu môže vôbec niekto existovať, ale väčšie množstvo komárov som asi v živote nevideľ. Môj repelent testovaný v záplavových oblastiach nastriekaný v dvoch vrstvách som si mohol strčiť za klobúk, okolo mňa lietalo stále množstvo komárov ako aura.

Podvečer sme úspešne dorazili do Veľkého Šariša, teta výpravkyňa mi na stanici umožnila nabiť telefón a ja som mohol vybaviť telefonáty domov. Za krátku chvíľu prišiel vlak a z neho vystúpil náš nový prírastok Suchy. Chuť na pivko nás hnala a my sme zakotvili v miestnej krčme. Pozoznamovali sa, pokecali, popivkovali a pobrali sa hľadať miesto, kde zložíme naše unavené kosti. Miesto sme našli v areáli kostola, priamo za farou. Po pedošlích skúsenostiach som stan ani nerozkladal a vyspali sme sa priamo pod stromami.

13. júla Utorok
Ráno sme zistili, že za múrmi areálu je cigánsky dom a vysvetľovalo to množstvo podivuhodných nočných zvukov. Dnešná cesta viedla viac-menej po rovine cez viacero dedín. Zastavili sme sa hneď v prvej, kde som v malom obchodíku neodolal pivu Gazda za 24 centov. Chutilo presne tak, koľko stálo :-). Trošku vyššie nám milý ujo doplnil vodu a pridal k tomu chutné jabĺčka zo svojej záhradky a poprial nám šťastnú cestu.

Prešli sme niekoľko dedín, niekoľko pohostinstiev, až sme sa dostali nad Ľubovec. Pri pohľade na políčko so zemiakmi sme neváhali a požičali si od nich tak kilo, že si večer pri ohníčku spravíme pečené. Mapa bola tradične mimo, tak sme obišli celú dedinu a zakotvili v poslednej krčme. Prekvapil nás tu dážď, tak sme ostali dlhšie a posilnili sa troškou lacnej ohnivej vody. Pri odchode nás miestny ujo pozval ešte na jedno kapúrkové kolo a my plní energie upaľovali na plánované miesto odpočinku - k Prokopovmu mlynu.

Z prokopovho mlynu sa vykľul opustený dom v strede lesa. Podvečer vyzeral celkom strašidelne, no vidina suchej noci nás premohla a vstúpili sme. Dom vyzeral, ako keby ho niekto nečakane opustil (umrel) tak pred 15 rokmi, našli sme posledný kalendár z roku 1991, na posteliach boli stále periny, v kuchyni porozhadzované lieky a bilinky. Ako správny dobrodruh som pobehal aj povalu a pivnicu (asi som sa chcel uistiť, že tu nie je žiadna mrtvola alebo niečo podobné).

Na večeru som uvaril celý balík 500g špagiet, ktorý sa mi ledva zmestil do ešusu, no nemohol sm to moc miešať, tak z toho vznikli neslané (ako to nazval Suchy) "dredy". Ochutili sme to tuniakom, klobásou a množstvom kečupu a stalo sa z toho čiastočne jediteľné jedlo. Ku všetkým dverám sme nahrnuli hromady haraburdia, aby čo len najmenší pohyb spravil čo najväčší hluk, zabalili sa do spacákov a zaľahli. Nikto sa nehýbal, aby sa náhodou nedotkol matraca, aby nechytil nejaké blchy a všetci sme sa snažili zabudnúť na všetky horory, čo sme doteraz videli.

14. júla Streda
Zlý poľovník v noci neprišiel, strašidlá sme nevideli a ani lesné víly nás neprišli znásilniť (škoda). Všetci sme prežili bez fyzickej ujmy, no boli sme radi, že už odchádzame.

Prvé prekvapenie nás čakalo hneď za mlynom, veľká voda zobrala niekdjší most. Z haluzí čo sme našli okolo sme spravili provizornú lávku a opatrne som všetkým poprenášal batohy. Aspoň som mal prvú šancu otestovať moje Gore-texy v plnom štýle.

Cesta ubiehala rýchlo a razom sme sa objavili v Kysaku. Chystal som sa dokúpť nejaké zásoby, ale tak chudobný obchod ako tu som snáď ešte nikdy nevidel. Peťo a Zuzka pod tlakom zdravotných problémov boli nútení ísť na vlak a my so Suchym ďalej na hrebeň. Kúsok za dedinou sme urobili obed a pustili sa opäť do ďalšieho výšľapu na hrebeň. Cesta však neubiehala tak rýchlo, ako sme si mysleli a až podvečer sme dorazili nad Kavečiany. Chata bola samozrejme zatvorená, tak sme len pokecali s miestnym trampom, nechali mu náš zvyšok vody a namerovali si to priamo dole do reštaurácie. Tam sme pocítili, že sme zas v civilizácii, keď barman zavrel Suchemu pred nosom okienko so slovami : "ZAtvarame..." a mna odbila iná čašníčka, že už nevaria (o pol 8 večer !!!). Neostávalo nám nič iné, len zbabelo sa stiahnuť do neďalekých Košíc. Po telefonáte s bratrancom som nám vybavil spanie a zistil spoj.

Extrémne milý vodič autobusu nám predal nehorázne drahý cestovný lístok a už sme frčali v MHD do centra. O 22:00 sme konečne dorazili do centra metropoly východ - Košíc. Špinaví, smradlaví s 3-dnovými ponožkami na ruksaku sme sa predierali davmi nechutne navonaných ľudí na hlavnej ulici, až sme si sadli do jednej z reštaurácií. Čašníčka nás však odbila, že oni už nevaria, tak sme museli zmeniť lokál. Nakoniec me sa však najedli a pobrali do dočasného domova. Tam sme sa len zložili, po týždni ukončili smradľavé utrpenie a zaspali.

15. júla 2010 Štvrtok

Navyknutý na skoré vstávanie som vstal už o 7. Bol som však rád, že som mohol stráviť noc v mäkkom a čistom. Vybral som sa do obchodu, kúpiť niečo na jedenie, bolo celkom príjemné stretnúť za deň viac ludí. Celé doobedie sme sa povaľovali, až okolo 15:00 sme sa konečne vytrepali pozrieť si historické centrum. Keďže som mal všetko vypraté a zavesené na šnúre, musel ma bratranec navliecť do jeho oblečenia.

Prešli sme si histrorické centrum, pobehali outdoorove obchody, kúpil som si tričko a ponožky, Suchy Tesco vložky to topánok a zasadli na pivko. Obvolali sme všetkých známych v Košiciach a pokecali.

Večer sme sa už len zastavili pre Roba na stanici, našeho ďalšieho blázna, ktorý sa rozhodol ísť s nami a pobrali domov spať.

16. júla Piatok
Dnes sú to už dva týždne, čo som na ceste.

Celá zostava sme sa stretli v Čermeli a spolu poraňajkovali. Lako nás ešte kus odprevadil a potom sme sa ponorili opäť do divočiny Volovských vrchov. Slniečko pripekalo a na obed sme dorazili na chatu Jahodná. Po dlhom čase som si dal varené chutné jedlo nie z ešusu. Nasledoval chýľkový výšľap na Jahodnú a potom už len viec-menej hrebeň.

Zastavili sme sa až na chate Lajoška, ale aj to len na Šariš, náš dnešný cieľ bola chata Erika pod Kojšovskou hoľou. Cestu mám občas kriovali polomy, no podvečer sme predsalen došmatlali k Erike. Chata bola ale v rekonštrukcii a ujo velmi starý strážnik nám síce ochotne dal vodu, ale následne nás vyhodil z altánku spať do sedla pod Kojšovskou hoľou. Pri zatváraní dverí stihol ešte poznamenať : "V Kojšove videli mladého medveďa" a zabuchol.

Neradi, ale nasilu sme sa vrátili do sedla a utáborili sa. Mne sa opäť nechcelo stavať stan, tak som sa zložil pod holým nebom, ostatní dali prednosť radšej stanu. Navarili sme, ochutnali Robovu vinovicu a pobrali sa spať. Noc bola nádherná, zaspával som z pohľadom na nádhernú hviezdnatú oblohu.


17. júla Sobota

Noc bola pokojná, zobudil som sa len raz, keď padla rosa, no ráno vykuklo slniečko a spacák rýchlo vyschol. Keď som rozlepil oči, prvé čo som uvidel bolo more cigošov oberajúcich čučoriedky všade okolo nás. Zbalili sa a vydali opäť na cestu.

Dnes to bolo s polomami horšie, jeden nasledoval druhý, GPS nás viedlo krížom. Trasu čo smerovník udával na 2 hodiny sme ledva stihli za 4,5. Na obed sme boli ešte len na troch studniach a navyše nám za chrbtami začalo hrmiet a tmavnut obloha. Nahodili sme tempo a vyškrabali sa na Kloptáň (1153 mnm). Zložili sa a naobedovali. Z rozhľadne som spozoroval búrky na oboch stranách údolia, tak sme skonštatovali, že dnes končíme a ostaneme tu v útulni pod rozhľadňou.

Čas trávil každý po svojom, ostatní spali, ja som sa však vyškrabal na rozhľadňu a tam si užíval výhľad. Deň sa chýlil ku koncu a my sme rozbalili spacáky a natlačili sa do útulňe, pre prípad, že by nás pri ohni prekvapil dážď. Postupne sme odpadávali, tak sme dali ešte jeden nočný pohľad zhora a zabalili sa do spacákov.
Snáď bude noc suchá.

18. júla Nedeľa

Hneď ako som rozlepil oči, zistil som, že celý vrchol (najvyšší v okolí) sa nachádza v búrkovom mraku. Zavelil som na rýchle zbalenie postup ďalej po hrebeni do najbližšej dediny. Kým sme sa však stihli rozhýbať, strhla sa okolo nás búrková smršť, nad hlavami začani lietať blesky a my sme nemali chuť skončiť ako zle ugrilované kručatá z Tesca. Nasmeroval som nás priamo dole z hrebeňa, nahodili sme prsiplaste a poncha a vybehli do búrky. Behom 5 minut som bol od kolien nižšie úplne mokrý, z chodníka sa stal potom a my sme unikali stále zúriacej búrke.

Ako nečakaná záchrana sa pri ceste objavil malý poľovnícky zrub. S napätím sme tŕpli, keď Peto išiel vyskúšať dvere, no oni sa s ľahkosťou otvorili a my sme vkĺzli dnu. Miesta bolo dosť pre každého, založili sme oheň v krbe a rozvešali okolo veci na vychnutie. Posledný problém bol však s nedostatkom vody. Zvolili sme 3 alternatívy, jednu fľašu sme naplnici z kaluže, druhú z došasného potoka na ceste a tretiu naplnili dažďovou vodou zozbieranou natiahnutými pršiplášťami.

Po prevarení sa dali všetky použiť, tak sme pokojne uvarili čaj, polievku aj cestoviny. Vačšinu dňa sme preležali, lúštili krížovky a rozprávali sa. Večer sme sa rozmiestnili po zrube všade, kde sa dalo spať a zalahli.

... "Ostávam opäť so svojími myšlienkami a čistou prírodou okolo, starosti som nechal na hrebeni, kde ich odfúkol vietor ďaleko odo mňa. Musím si zapamätať tento pocit, aby som sa k nemu mohol raz vrátiť, tak ako do toho zrubu. Dakujeme zrubu, že nás prichýlil." ...

19. júla Pondelok ráno

Vonku prestalo pršať, dokonca len už pomaly uschol, no nás nedostatok jedla opäť prinútil zísť z hrebeňa do dediny. Pekná lesná cesta nás priviedla až k malému pohostinstvu v centre Mníška nad Hnilcom.

Tu sa ale končí ďalšia etapa toho dobrodružstva, naše cesty sa rozchádzajú. Robo musí ísť naspať do Bratislavy, Peťo so Zuzkou späť na hrebeň a my pre zdravotné problémy volíme cestu ďalej stopom.

Doteraz som pešo prešiel 350km cez celé východné Slovensko.
Ďakujeme za spoločnosť Zuzke, Peťovi a Robovi.
Naše dobrodružstvo však pokračuje ďalej...