Jedného pekného dňa mi prišla na virtuálnom kostole (facebook, ako to volá jeden môj skvelý kamarát) pozvánka na zaujímavú turistickú akciu. Rozoberala zimný prechod národného parku Muránska Planina so všetkým, čo k zimnej turistike patrí. Zavrhol som svoje prvotné pochyby a medzi prvými (aj poslednými) potvrdil svoju účasť. To som ešte netušil, že zažijem jednu z najlepších akcií, ktoré som doteraz navštívil.
 |
| NP Muránska Planina |
Po "enormnom" záujme sme sa so Suchym stretli a dohodli sa na zmene trasy z pôvodných dvoch dní na tri, veď keď už ideme do takého krásneho kraja, tak prečo si to neužiť naplno. Dohoda znela : "Pohronská Polhora - Nižná Kľaková - poľovnícka chata Janka - Telgárt" v zložení Zuzka, Suchy a Wlacho.
Piatok 25. februára 2011
Budík zvoní a začína sa typické predturistické ráno. Nechce sa mi vstávať, zaspávam pri varení čaju, vonku je zima a batoh je ťažký. Zistím že moja peňaženka zíva prázdnotou, čo moju cestu na stanicu predlžuje o odbočku k bankomatu. Keď sa mi konečne na druhý krát podarí trafiť PIN kód, stroj zahlási chybu podávača a moja finančná situácia sa nijak nemení, no ticho dúfam v ústretovosť pani predavačky v našich potravinách. Z potravín odchádzam ťažší len o jedny dlhé Marsky a opäť nasucho. Na moje prekvapenie mi volá Suchy a oboznamuje ma so situáciou, ktorá sa stala pre zmenu jemu, ušiel mu autobus a mám mu vraj kúpiť lístok, lebo on asi stihne ledva vlak (stále disponujem 0 eurami), aspoň že ten sa mi podarí zaplatiť mojou VISou.
Vlak sa blíži, Suchy stále nikde, striedavo si navzájom vymieňame telefonáty medzi Zuzkou vo vlaku, mnou na nástupišti na bratislavských Vinohradoch a Suchym v autobuse číslo 75. Pomaly sa už lúčim s vidinou Muránskej Planiny, keď zrazu vidím Suchého ako s
35 40+10l natlačeným batohom zbesilo uteká z ledva otvorených dverí autobusu a na sekundu naskakujeme už do skoro rozbiehajúceho sa vlaku. O kupé sme žiaľ prišli, no úspešne sedíme všetci traja v uličke rýchliku 811 Horehronec smer Brezno.
 |
| Malá a Veľká Stôžka |
Niekde na "maďaroch" sa uvoľní miesto a my sa z luxusnej uličky presúvame do ešte luxusnejšieho kupé. Nasleduje prestup v Brezne a razom vystupujeme z lokálky na okraji Muránskej Planiny v Pohronskej Polhore. Ihneď nás uchvacuje krása okolitej prírody a po návšteve rozličného tovaru sa nedočkavo púšťame v ústrety dobrodružstvu.
S pribúdajúcou nadmorskou výškou pribúda aj skvelý výhľad a pocit slobody, no aj sneh a frekvencia hanlivých výrazov na strmosť chodníka, KST (klub slovenských turistov a jeho značenia), batoh a rôzne iné príležitostné záležitosti. So skvelým pocitom prichádzame na Fabovú hoľu (1439mnm, najvyšší vrch Veporských vrchov), no pohľad na hodinky nás okamžite schladí viac ako Muránsky vietor, cesta je ešte dlhá no slnko už nízko nad obzorom. Nahadzujeme vražedné tempo a postupne ukusujeme zostávajúce kilometre. Míňame pár polomov, občas blúdime (nepomáha ani super-nová-skvelá-veľmi presná mapa od Conanu&Garminu), no cestu vždy opäť nájdeme skôr pomocou našej turistickej intuície. Poslednú hodinu aj tak šlapeme už sa svetla mesiaca a našich čeloviek. Na všeobecnú radosť konečne nachádzame útulňu, čo sa však nedá povedať o prameni.
 |
| Útulňa Nižná Kľaková |
Posledné nezmrznuté kvapky vody vylievame do ešusu a Zuzka si varí cestoviny, náš druhý pokus s roztopením snehu nevychádza, pretože som okrem snehu nabral aj nejakú hlinu, trávu a iné neidentifikovateľné predmety a na ďalší pokus nám už neostávajú sily, tak ládujeme zásoby čo netreba variť. Okolitá teplota (-6 až -8) nás pochvíli presvedčí, že je najvyšší čas rozbaliť spacáky a zaľahnúť. Musím poznamenať, že v jednom spacáku sa obmedzene hýbe, v dvoch sa už hýbať skoro nedá, no ak ešte skladujete v jednom z nich aj oblečenie, elektroniku a fľaše plné zmrznutej vody, tak ste radi, keď sa vôbec poškrabete pod nosom. Spoločnosť nám prišla na spánok urobiť aj slečna maďarská čerešňovica a bezmenné červené vínko, no veľmi skoro sa stratili a my sme sa ani nenazdali kam. Ticho noci narušilo len klopanie na útulňu, no medveď to opäť nebol, navštívili nás dvaja miestni poľovníci a poskytli nám jednu fľašku pitnej vody.
Sobota 26. februára 2011
Zobudili sme sa do nádherného slnečného rána a vysvitlo, že útulňa leží na rozľahlej lúke v sedle. Po chladnej noci a bez ujmy na zdraví,sedím na verande, tlačím do hlavy dvojitý Vifon, kochám sa výhľadom a v duchu úprimne ľutujem ľudí, čo takýto pocit nikdy v živote nezažijú.
Prechádzame nádhernou prírodou, míňame množstvá horární a zrubov, zastavujeme sa však pri ľadovej jame, čerpáme vodu a pokračujeme. Na obed si sadáme na Poludnicu, z ktorej sa nám naskytuje pohľad na celé Muránske údolie. Cesta pomaly ubieha a my prichádzame do Muránskej Huty, no tu zisťujeme, že kofola a pivko sa nekoná, krčmu tu nemajú a nám ostáva len hlava v smútku. Síl už nieto, cesta ešte na dve hodiny hore kopcom a my začíname byť bezradní. Suchého návrh na spánok na zastávke ihneď zavrhneme a s nechuťou sa púšťame asfaltkou hore kopcom. Ako nečakaná záchrana nám zastavuje miestna pani a svojim vozidlom sa ponúkla, že nás ušetrí 3km cesty po asfalte a vyvezie nás do sedla. Túto možnosť s radosťou využívame a už uháňame nahor.
 |
| Výhľad z Poludnice na Muránske údolie |
Nocľah tentokrát nachádzame v malom poľovníckom posede na okraji lúky. Pojme akurát troch ľudí, má skvelý výhľad a je dostatočne vysoko nad ostatnými návštevníkmi lesa, ktorí by nás chceli nečakane navštíviť. Zmorení cestou ihneď po večeri o 18:00 zapíname spacáky a poberáme sa spať. Zobúdzame sa vyspatí, no zisťujeme, že je ešte vlastne len 23:30 tak len obraciame na druhý bok a ďalej vychutnávame čaro noci v lese. Toto bol asi môj najdlhší spánok v živote.
Nedeľa 27. februára 2011
Celú noc ma do krížov tlačila zle pribitá doska z podlahy, ťahalo mi z dverí, no ani to mi nemohlo pokaziť pohľad na ranné slnečné lúče zalievajúce lúku, kde sme spali. Zopakovala sa ranná rutina, keďže Suchy zle pozrel spoj, nastala priebežná modifikácia trasy, no napriek tomu sme už o pol 10 šľapali smer Stolica (1476mnm, najvyšší vrch Stolických vrchov).
Dnes na nás padla zodpovedná úloha, ako prví sme po dlhom čase museli prešľapať chodník v miestami polmetrovom snehu na vrchol. Túto úlohu sme zvládli bez väčších problémov, na odmenu sme sa mohli pokochať čiastočným výhľadom a panenským snehom na vrchole. Prešľapať však bolo treba aj chodník smerom dole, čo skončilo menej slávne, moje topánky miestami pojali väčšie množstvo snehu (a moje návleky si doma užívali dovolenku), čo viedlo k čiastočnému zaplaveniu. Výmena ponožiek na čas pomohla a my sme mohli pokračovať do Červenej skaly.
 |
| Stolica |
Po zdĺhavej a nekončiacej zelenej značke sme konečne zišli z hrebeňa do dediny. Cestu nám skrížil miestny pes, v tom zapracoval Sucheho panický strach zo psov a razom som mal batoh ťažší o 10kg. Pes však nejak asi stratil záujem a nepokračoval za nami a my sme zakončili expedíciu s 2 hodinovým predstihom v staničnej krčme. Ani sme sa nenazdali a sedeli sme opäť v rýchliku smer Bratislava. Naše kupé vďaka vôni mojich nôh veľmi dlho odolávalo náporom cestujúcich, odvážil sa len jeden pán, aj ten to určite skoro oľutoval.
Zdalo sa nám, že vlak stojí snáď v každej dedine, cesta vôbec neubiehala. Až keď sme sa konečne doplazili k Bratislave, prebral nás rachot na streche vozňa a už sme opäť stáli. Čas bežal, posledné prípoje odchádzali a my sme sa museli uspokojiť s chabým vysvetlením o padnutých trolejoch. Strašný hlad čiastočne zahnala Vifona uvarená na podlahe vozňa, smäd pivko z jedálenského vozňa a tým sa naše zásoby žiaľ vyčerpali. Po neúmornom 2,5 hodinovom státí pri Bernolákove sme sa konečne pohli a mohli vstúpiť do smradľavej Blavy.
Za celý náš výlet sme aj napriek krásnej prírode nestretli žiadnych turistov. Je to škoda, lebo Muránska Planina si určite zaslúži väčšiu pozornosť.
Myslel som si, že viem kde mám hranice, no teraz viem, že sú určite ďalej a sloboda ktorú zažívam je stále bližšie. Len na ako dlho...
-->
Fotky <--
-->
Profil trasy <--
