Veľká noc I. - Krivánska a Lučanská Fatra

Piatok 22.apríla

Sú 4:15 ráno, prebúdzam sa po hodine spánku. Nápad, že prespím bližšie ku stanici, aby som sa dlhšie vyspal opäť nevychádza, pretože to čo sme ušetrili ráno, sme predĺžili večer. No nevadí, pocit blízkej slobody na horách sa ma zmocňuje rovnako intenzívne.

Zakrátko sediac pomedzi ľuďmi smerujúcimi do práce uháňame trolejbusom smerom na stanicu. Ranná stanica je rušná a naša expedícia sa pomaly zbiera, až sa v plnom počte usádzame do ICéčka. Cesta ubieha rýchlo, o zábavu sa stará Suchý a jeho pomaly klesajúca hladina opojenia, ktorú sme nestihli vyspať.

Petrová rázcestie

Stoh a Veľký Rozsutec

Vystupujeme v Zázrivej na rázcestí, po ľahkých raňajkách vykladáme ruksaky na chrbát a vyrážame. Značku však nenachádzame napriek tomu, že ju mapa ukazuje (asi to bude mojím prvým vydaním z roku 1993), no pomáha GPS a vydávame sa strmou lesnou cestičkou von z dediny. Po chvíli vychádzame na lúku a pred nami sa objavujú prvé malofatranské končiare Stohu a Veľkého Rozsutca. Na konci lúky sa znenazdajky objaví stratená červená značka a my ňou pokračujeme. Sklon chodníka sa neustále zväčšuje a s ním voľne opäť prichádza starý známy syndróm zmeny vyjadrovania sa (ak ho ešte nepoznáte, je vysvetlený v blogu o Muránskej planine), pri ktorom by sa aj najzarytejší pohonič červenal. Razom ho však odfúkne malofatranský vietor, chodník ide zas raz plne horizontálne a my stojíme pol Malým Rozsutcom. Na vrchole si pripadám ako v nedeľu pri výpredaji v nákupnom stredisku, kopa turistov kam sa len pozriem.

Malý Rozsutec

Času však ubúda, opúšťame davy turistov a rezkým krokom pokračujeme na Medziholie. Tam doplníme vodu a delíme sa na dve skupiny. Prvá tj. Fico obchádza Stoh pre zdravotné problémy, druhá tj. ostatní sa brodíme striedavo blatom a snehom na najnekonečnejší Stoh. Neviem povedať, ktorá cesta bola horšia, či hore, alebo dole, no ak by chcel dakto vyskúšať extrémne šmýkanie sa na blate, nech si určite vezme 15kg ruksak na chrbát a pustí sa zo Stohu dole. Za posledných lúčov zapadajúceho slnka opúšťame Poludňový grúň a vydávame sa čoraz bližšie k nášmu dnešnému spaniu pod Chlebom. Sily však už ubúdajú, na cestu nám už svietia len čelovky. Cestou ešte stihneme nabrať vysileného a vysmädnutého turistu, napojíme ho a zoberieme medzi nás, no pod vplyvom tmy míňame chodník na chatu a musíme sa predierať strmým zrázom plným čučoriedok dole Hromovou. Na všeobecnú radosť prichádzame na chatu pod Chlebom, rýchlo varíme a ešte rýchlejšie sa ponáhľame ku stolu, kde už čaká vytúžený zlatý mok.

Poberáme sa spať, no neodhadujeme správnu stranu podkrovia a za hlasného škrípania skladacích lôžok preliezame do nášho oddelenia. Zatváram oči a snažím si vryť do pamäti krásu, ktorá ma dnes obklopovala, aby som sa tam mohol kedykoľvek vrátiť.

Sobota 23. apríla

Malý Kriváň

Nocľah v prístrešku miestnej krčmy

Prebúdza nás krásne veľkonočné počasie a my pomaly kráčame opäť na hrebeň. Sviatky a lanovka to tu poznačila viac ako inde, výletníci sa hemžia kam len oko dohliadne. Svižne míňame vrcholy, klesáme a stúpame, podchvíľou sa k nám pripojí neznámy psík, ktorý s nami prichádza až na Malý Kriváň. Tu dopĺňame sily výdatným obedom, kocháme sa výhľadmi a začíname cez hustú kosodrevinu klesať ku koncu hrebeňa. Na Suchom ešte stretávame posledných dvoch turistov a po poobednom prípitku sa lúčime a púšťame sa  iným smerom. K prudkému klesaniu sa pripája prehánkový dážď, no my plní elánu prichádzame na chatu pod Suchým. Tu nás čaká už pivko a párky, stretávame známych z chaty pod Chlebom, no my musíme pokračovať nižšie do strečnianskeho priesmyku. Cesta je nekonečná a prudká, za tmy opúšťame Starhrad a na ceste sa mihocú už len svetielká našich čeloviek. Aby sme nemali dosť, asfaltkou nás sprevádza aj dážď a my šťastní prichádzame do Nezbudskej Lúčky. Skládáme svoje kosti v miestnom pohostinstve a hútame, kam so spaním. Škrt cez rozpočet nám robia mraky a hrmenie z horizontu. Prisadám s k miestnym u susediaceho stolu, z rozhovoru vyplýva, že máme spoločných známych a navyše pán je starosta. Dostávame pár rád a vydávame sa smer futbalové ihrisko. Nakoniec zakotvíme v prístrešku miestnej krčmy po prísľube borovičky. Nebránime sa, je to férova dohoda.

Nedeľa 24. apríla

Veľká lúka

O pol 7 ráno nás budia miestni štamgasti krčmy (v nedeľu!!!!) a my sa chtiac-nechtiac balíme a presúvame pred krčmu raňajkovať. Lúčime sa s Ficom, ktorý smeruje domov, opúšťame Krivánsku Fatru, no vchádzame do Lučanskej. Obchádzame hrad Strečno a vchádzame do neznáma lesov, kde sme všetci prvý krát. Chodník prudko stúpa, no my plní síl z neho ukrajujeme čoraz väčšie sústa. Oproti predošlým dňom sa les radikálne mení, kosodreviny ubudlo, pribudli však ihličnaté lesy a prirodzený zvuk lesa. Turistov je tiež menej a my preto môžeme pokojne plnými dúškami nasávať prirodzenú energiu, ktorú tieto miesta vyžarujú. Ani sa nenazdáme a pred nami sa otvára hôľny trávnatý hrebeň, ktorý som doteraz pozoroval vždy len z doliny Váhu.

Grand hotel Partizán na Hornej lúke

Za chrbtom nám však začína opäť hrmieť a my pridávame do kroku. Podvečer dorážame do cieľa, na hornú lúku. Skladáme sa pri rázcestníku a čakáme ženské osadenstvo našej výpravy. Oni však po pol hodine stále nechodia, tak sa rozdeľujeme, ja a Andrej ideme zaistiť spanie a chlapcov nechávame čakať. Dievčatá nám však robia vrásky na čele, stále sa neukazujú, no dobrú správu donesú naši dvaja českí spoluturisti, vraj už sú neďaleko. Ešte pred zotmením sme už teda v plnom počte, búrka nás odsúva do interiéru malej chatky. Unavení v teple piecok diskutujeme, plníme našu pomyselnú kuchársku knihu nápadmi (varíme s Vifonom) a príjemne unavení zaspávame. Dážď ticho klopoce na plechovú strechu, drevo praská v kachliach a moja myseľ sa opäť vracia späť na hôľne lúky hrebeňa.

Pondelok 25. apríla

Zobúdzame sa, baby sa trasú oblievania, no jediná to schytá Zuzka pod strechou, pretože ja som lenivý  vyliezť zo spacáku a zobrať fľašu. Pri dvojitom Vifone sa delíme na dve skupiny. Zuzka, Suchy a ja (Wlacho) plánujeme až na koniec na Kľak, zbytok v priebehu dňa zíde z hrebeňa domou. Necháme ich vyraziť prvých, my máme čas :-) Lúčime sa s búdou, nahadzujeme rýchle tempo a míňame vrchol za vrcholom. Ani sa nenazdáme a sme na Hnilickej Kýčere, rozkladáme si obed a kocháme sa výhľadom. Pri zostupe zahliadnem pred nami v sedle našu prvú skupinu (vyrážali asi hodinu pred nami), no nepočujú ma. Musím sa venovať prudkému a blatistému zostupu (druhé miesto na extrémne kĺzanie sa po blate), miestami vytváram rôzne nové tanečné kreácie, keď sa mi pod topánkou rozbehnú mokré listy, myslím že by mnou nepohrdol ani pán Ďurovčík a jeho tanečná šou. Chtiac-nechtiac musíme zas vytiahnuť nepremokavé oblečenie, počasie si s nami hraje stále viac a viac. Nakoniec aj nás núti zísť z hrebeňa a nasledovať druhú časť výpravy. Po nekonečne dlhej a kľukatej asfaltke, za mierneho poprchania sa vítame v miestnom pohostinstve a všetci spolu pripíjame chladeným Martinerom na ďalšiu úspešnú veľkonočnú akciu tentokrát v zložení Lenka, Mima, Zuzka, Suchy, Heker, Andrej, Fico a ja Wlacho.


Každý večer som si spomienky poctivo ukladal do pamäte, aby keď zavriem oči, som sa k nim mohol kedykoľvek a kdekoľvek vrátiť...

Fotografie Wlacho a Zuzka Jancovicova
Profil trasy (na metrický systém sa prepína vpravo hore)

Polárna expedícia Muránska Planina 2011

Jedného pekného dňa mi prišla na virtuálnom kostole (facebook, ako to volá jeden môj skvelý kamarát) pozvánka na zaujímavú turistickú akciu. Rozoberala zimný prechod národného parku Muránska Planina so všetkým, čo k zimnej turistike patrí. Zavrhol som svoje prvotné pochyby a medzi prvými (aj poslednými) potvrdil svoju účasť. To som ešte netušil, že zažijem jednu z najlepších akcií, ktoré som doteraz navštívil.

NP Muránska Planina

Po "enormnom" záujme sme sa so Suchym stretli a dohodli sa na zmene trasy z pôvodných dvoch dní na tri, veď keď už ideme do takého krásneho kraja, tak prečo si to neužiť naplno. Dohoda znela : "Pohronská Polhora - Nižná Kľaková - poľovnícka chata Janka - Telgárt" v zložení Zuzka, Suchy a Wlacho.









Piatok 25. februára 2011
 

Budík zvoní a začína sa typické predturistické ráno. Nechce sa mi vstávať, zaspávam pri varení čaju, vonku je zima a batoh je ťažký. Zistím že moja peňaženka zíva prázdnotou, čo moju cestu na stanicu predlžuje o odbočku k bankomatu. Keď sa mi konečne na druhý krát podarí trafiť PIN kód, stroj zahlási chybu podávača a moja finančná situácia sa nijak nemení, no ticho dúfam v ústretovosť pani predavačky v našich potravinách. Z potravín odchádzam ťažší len o jedny dlhé Marsky a opäť nasucho. Na moje prekvapenie mi volá Suchy a oboznamuje ma so situáciou, ktorá sa stala pre zmenu jemu, ušiel mu autobus a mám mu vraj kúpiť lístok, lebo on asi stihne ledva vlak (stále disponujem 0 eurami), aspoň že ten sa mi podarí zaplatiť mojou VISou.

Vlak sa blíži, Suchy stále nikde, striedavo si navzájom vymieňame telefonáty medzi Zuzkou vo vlaku, mnou na nástupišti na bratislavských Vinohradoch a Suchym v autobuse číslo 75. Pomaly sa už lúčim s vidinou Muránskej Planiny, keď zrazu vidím Suchého ako s 35 40+10l natlačeným batohom zbesilo uteká z ledva otvorených dverí autobusu a na sekundu naskakujeme už do skoro rozbiehajúceho sa vlaku. O kupé sme žiaľ prišli, no úspešne sedíme všetci traja v uličke rýchliku 811 Horehronec smer Brezno.

Malá a Veľká Stôžka

Niekde na "maďaroch" sa uvoľní miesto a my sa z luxusnej uličky presúvame do ešte luxusnejšieho kupé. Nasleduje prestup v Brezne a razom vystupujeme z lokálky na okraji Muránskej Planiny v Pohronskej Polhore. Ihneď nás uchvacuje krása okolitej prírody a po návšteve rozličného tovaru sa nedočkavo púšťame v ústrety dobrodružstvu.

S pribúdajúcou nadmorskou výškou pribúda aj skvelý výhľad a pocit slobody, no aj sneh a frekvencia hanlivých výrazov na strmosť chodníka, KST (klub slovenských turistov a jeho značenia), batoh a rôzne iné príležitostné záležitosti. So skvelým pocitom prichádzame na Fabovú hoľu (1439mnm, najvyšší vrch Veporských vrchov), no pohľad na hodinky nás okamžite schladí viac ako Muránsky vietor, cesta je ešte dlhá no slnko už nízko nad obzorom. Nahadzujeme vražedné tempo a postupne ukusujeme zostávajúce kilometre. Míňame pár polomov, občas blúdime (nepomáha ani super-nová-skvelá-veľmi presná mapa od Conanu&Garminu), no cestu vždy opäť nájdeme skôr pomocou našej turistickej intuície. Poslednú hodinu aj tak šlapeme už sa svetla mesiaca a našich čeloviek. Na všeobecnú radosť konečne nachádzame útulňu, čo sa však nedá povedať o prameni.

Útulňa Nižná Kľaková

Posledné nezmrznuté kvapky vody vylievame do ešusu a Zuzka si varí cestoviny, náš druhý pokus s roztopením snehu nevychádza, pretože som okrem snehu nabral aj nejakú hlinu, trávu a iné neidentifikovateľné predmety a na ďalší pokus nám už neostávajú sily, tak ládujeme zásoby čo netreba variť. Okolitá teplota (-6 až -8) nás pochvíli presvedčí, že je najvyšší čas rozbaliť spacáky a zaľahnúť. Musím poznamenať, že v jednom spacáku sa obmedzene hýbe, v dvoch sa už hýbať skoro nedá, no ak ešte skladujete v jednom z nich aj oblečenie, elektroniku a fľaše plné zmrznutej vody, tak ste radi, keď sa vôbec poškrabete pod nosom. Spoločnosť nám prišla na spánok urobiť aj slečna maďarská čerešňovica a bezmenné červené vínko, no veľmi skoro sa stratili a my sme sa ani nenazdali kam. Ticho noci narušilo len klopanie na útulňu, no medveď to opäť nebol, navštívili nás dvaja miestni poľovníci a poskytli nám jednu fľašku pitnej vody.

Sobota 26. februára 2011

Zobudili sme sa do nádherného slnečného rána a vysvitlo, že útulňa leží na rozľahlej lúke v sedle. Po chladnej noci a bez ujmy na zdraví,sedím na verande, tlačím do hlavy dvojitý Vifon, kochám sa výhľadom a v duchu úprimne ľutujem ľudí, čo takýto pocit nikdy v živote nezažijú.

Prechádzame nádhernou prírodou, míňame množstvá horární a zrubov, zastavujeme sa však pri ľadovej jame, čerpáme vodu a pokračujeme. Na obed si sadáme na Poludnicu, z ktorej sa nám naskytuje pohľad na celé Muránske údolie. Cesta pomaly ubieha a my prichádzame do Muránskej Huty, no tu zisťujeme, že kofola a pivko sa nekoná, krčmu tu nemajú a nám ostáva len hlava v smútku. Síl už nieto, cesta ešte na dve hodiny hore kopcom a my začíname byť bezradní. Suchého návrh na spánok na zastávke ihneď zavrhneme a s nechuťou sa púšťame asfaltkou hore kopcom. Ako nečakaná záchrana nám zastavuje miestna pani a svojim vozidlom sa ponúkla, že nás ušetrí 3km cesty po asfalte a vyvezie nás do sedla. Túto možnosť s radosťou využívame a už uháňame nahor.

Výhľad z Poludnice na Muránske údolie

Nocľah tentokrát nachádzame v malom poľovníckom posede na okraji lúky. Pojme akurát troch ľudí, má skvelý výhľad a je dostatočne vysoko nad ostatnými návštevníkmi lesa, ktorí by nás chceli nečakane navštíviť. Zmorení cestou ihneď po večeri o 18:00 zapíname spacáky a poberáme sa spať. Zobúdzame sa vyspatí, no zisťujeme, že je ešte vlastne len 23:30 tak len obraciame na druhý bok a ďalej vychutnávame čaro noci v lese. Toto bol asi môj najdlhší spánok v živote.

Nedeľa 27. februára 2011

Celú noc ma do krížov tlačila zle pribitá doska z podlahy, ťahalo mi z dverí, no ani to mi nemohlo pokaziť pohľad na ranné slnečné lúče zalievajúce lúku, kde sme spali. Zopakovala sa ranná rutina, keďže Suchy zle pozrel spoj, nastala priebežná modifikácia trasy, no napriek tomu sme už o pol 10 šľapali smer Stolica (1476mnm, najvyšší vrch Stolických vrchov).

Dnes na nás padla zodpovedná úloha, ako prví sme po dlhom čase museli prešľapať chodník v miestami polmetrovom snehu na vrchol. Túto úlohu sme zvládli bez väčších problémov, na odmenu sme sa mohli pokochať čiastočným výhľadom a panenským snehom na vrchole. Prešľapať však bolo treba aj chodník smerom dole, čo skončilo menej slávne, moje topánky miestami pojali väčšie množstvo snehu (a moje návleky si doma užívali dovolenku), čo viedlo k čiastočnému zaplaveniu. Výmena ponožiek na čas pomohla a my sme mohli pokračovať do Červenej skaly.

Stolica

Po zdĺhavej a nekončiacej zelenej značke sme konečne zišli z hrebeňa do dediny. Cestu nám skrížil miestny pes, v tom zapracoval Sucheho panický strach zo psov a razom som mal batoh ťažší o 10kg. Pes však nejak asi stratil záujem a nepokračoval za nami a my sme zakončili expedíciu s 2 hodinovým predstihom v staničnej krčme. Ani sme sa nenazdali a sedeli sme opäť v rýchliku smer Bratislava. Naše kupé vďaka vôni mojich nôh veľmi dlho odolávalo náporom cestujúcich, odvážil sa len jeden pán, aj ten to určite skoro oľutoval.

Zdalo sa nám, že vlak stojí snáď v každej dedine, cesta vôbec neubiehala. Až keď sme sa konečne doplazili k Bratislave, prebral nás rachot na streche vozňa a už sme opäť stáli. Čas bežal, posledné prípoje odchádzali a my sme sa museli uspokojiť s chabým vysvetlením o padnutých trolejoch. Strašný hlad čiastočne zahnala Vifona uvarená na podlahe vozňa, smäd pivko z jedálenského vozňa a tým  sa naše zásoby žiaľ vyčerpali. Po neúmornom 2,5 hodinovom státí pri Bernolákove sme sa konečne pohli a mohli vstúpiť do smradľavej Blavy.


Za celý náš výlet sme aj napriek krásnej prírode nestretli žiadnych turistov. Je to škoda, lebo Muránska Planina si určite zaslúži väčšiu pozornosť.

Myslel som si, že viem kde mám hranice, no teraz viem, že sú určite ďalej a sloboda ktorú zažívam je stále bližšie. Len na ako dlho...

--> Fotky <--
--> Profil trasy <--

5. Potulky po Slovensku - Epilóg

Od môjho príchodu som zážitky rozprával už nespočetne krát a určite to nebolo naposledy. Ľudia sa ma pýtali na rôzne veci, čo všetko som zažil, aký bol nahorší zážitok, či som sa bál. Všetko z toho bolo, ale ja radšej im rozprávam o iných veciach.

Keďže som prešiel pešo celý východ, všade som sa stretával a rozprával s ľudmi. Najviac mi však utkvela v hlave jedna vec. Ja som ju nazval iný svet. Uvedomil som si to až keď som prišiel naspať. Tu sa každý celý život naháňa za peniazmi, statkami a majetkami a popri tom si nechávame život pretekať pomedzi prsty. Zabúdame sa zo života tešiť, zabúdame si ho užívať, myslíme len na seba.

Ako som putoval, čas ubiehal a pomaly som strácal prehľad o dňoch, veď predsa aj načo, v lese vám je jedno či je pondelok alebo streda, či je prvého alebo siedmeho. Postupne na mňa prichádzal zvláštny, ale nádherný pocit. Až neskôr som pochopil, čo je to zač, bola to absolútna sloboda. Nie ten nezmysel, čo nám tlačí do hláv dnešná spoločnosť, bola to pravá a nefalšovaná sloboda. Čím viac som prestával plánovať a viazať sa, tým viac ma pohlcovala. Nakoniec som si uvedomil, že som nechal všetky starosti tam dakde na kopci za mnou, dávno ich už aj odniesol vietor ďaleko preč.

Prial by som každému z vás tento pocit zažiť, zistiť čo to znamená byť skutočne slobodný.

Na mojej ceste som stretol množstvo skvelých a milých ľudi, ktorí mi pomohli.
Týmto by som sa im chcel všetkých srdečne poďakovať.

... "Tieto posledné riadky píšem už vo vlaku cestou domov. Vôbec sa necítim ako na ceste späť, cítim sa ako na ceste niekam ďalej a verím, že kúsok toho čo som zažil ostane navždy vo mne" ...

fotky: Odkaz na fotky

4. Potulky po Slovensku - Turistiku meníme za kartón a auto, les za kemp a chatu

19. júla Pondelok večer

V krčme v Mníšku nad Hnilcom mi milá čašníčka poskytla prázdnu krabicu a tak sme zobrali pero a mapu a v dobrej mienke napísali na ňu "Brezno". No po hodine a 3 okoloidúcich autách sme ju otočili a napísali "Nálepkovo". No nejak to nezaberalo a tak sme skúsili klasický palec. Po chvíľke nám zastavil miestny pán a z tohto konca sveta nás s prestávkou odviezol na hlavnejší ťah za Hnilček.

Tu to však nešlo o nič lepšie a tak sme zúfalo nastúpili na autobus smerom na Dedinky. Cesta bola dlhá a nehorázne drahá, tak sme sa rozhodli, že autobs už požijeme len v krajnom prípade.

Ocitli sme sa už v malebnom Slovensko Raji. Pokochali sa okolím, dali jedno pivko a rozmýšlali čo ďalej. Na zastávke sme sa spoznali s Bratislavčnom, ktorého tam vysadili kamaráti, ale zabudol si u nich v aute doklady a v hoteli zistil, že prídu až zajtra, tak sme s ním chvíľu pokecali, nechali mu 2€ na pivo a pobrali sa svojou cestou. Neďaleko sme narazili na kemp, tak sme sa išli ubytovať. Na recepcii nás privítala pekná a milá recepčná, no trošku ju vyviedlo z miery keď sme jej povedali, že sa nám zdá 3€ za stan veľa a vyspíme sa v bivaku.

Suverénne sme sa rozložili v strde kempu, no zlé počasie nás prinútilo uchýliť sa do starej stanice lyžiarského vleku. Tu bolo pohodlie a vidina sucha, tak sme neváhali ani minútu. Dali jedno večerné pivko a zalahli spať.

20. júla Utorok

Zobudili sme sa do chmúrneho rána, no hrebeň naštastie podržal mraky a nepršalo. Pri odchode sme sa zastavili ešte pozdraviť tetu recepčnú a vydali sa na koniec dediny stopovať. Ranná premávka bolá slabá, no zobral nás český pár na ceste do Dobšinskej ľadovej jaskyne. Mali sme skvelý čas, super náladu, no tá mi zmrzla, keď som zistil, že som zabudol foták na Dedinkách. Začala sa mobilizácia, zhánanie známych v okolí, no nevyhol som sa spätnej ceste vlakom na Dedinky. Foťák som však našiel, no ešte mi ostávala cesta späť. Nakoniec mi to celé trvalo asi 2 hodiny, no foťák bol späť a mohli sme v kľude pokračovať.

Zložili sme sa na koniec parkoviska (mimochodom parkovné tu stojí 3,6€) a vytasili tabuľku z predošlého dňa "Brezno". Slnko pieklo, už sme začínali byť zúfalí, keď nám nečakane zastavil pán z Bratislavy. Až v aute vysvitlo, že je to tiež turista a práve sa vrátil z Alpskej 3000-ovky. Cesta ubehla rýchlo a zobral nás až do Banskej Bystrice.

Prešli sme Bystricou, pozreli centrum, múzeum SNP a nasmerovali rovno do McDonaldu na obed. Tu sme trošku pozabávali zamestnankyne naším rozprávaním čo sme zažili, oni nám naoplátku odporučili miesto na stopovanie a rozlúčili sme sa. Pomaly sme sa presúvali pori ceste a skúšali niečo chytiť, no až po hodine nám zastavila slečna s francúzskym priateľom a hodila nás do Zvolena. Ešte nám stihla ukázať skvelé miesto na stop, popriali sme si veľa šťastia a išli sme. V diaľke sa však začala rútiť na nás búrka a my sme sa začali intenzívnejšie usmievať na okoloidúce autá.

Zľutovala sa nad nami až mladá slečna, bývalá stopárka a smelo nás odviezla až na výpadovku za Žiar nad Hronom. Cestou sme prešli cez viacero prietrž mračien a my sme sa len obávali, aby nás to nechytilo niekde nepripravených.
Plný odhodlania som sa postalil k ceste už s poslednou tabuľkou "Prievidza".

Ani nie za 10 minút nám zastavil starší pán z Prievidze, ktorý nás ochotne zobral až do Bojníc, kde mala naša stopárska cesta končiť. Poďakovali sme mu a začali zisťovať polohu detského tábora kam sme smerovali. Po nepresných informáciách sme zablúdili daleko za Bojnice, no museli sme sa vrátiť. Naveľa pre nás prišli dole chalani a odviedli nás na tábor. Museli sme však ešte yriešiť posledný problém so spaním. V okolitých chatách mali buď plno, alebo nehorázne draho, tak sme išli predsa len skúsiť do tábora. Tam nás arogarntná prevádzkarka obila, že nemá miesto (mala voľné...) a tak sme to nasmerovali opäť do lesa, kde nás už čakali ďalší návštevníci.

Vonku hrmelo a tak sme neochotne po týždni rozbalili stan. Pokecali, popili a po Norovom neúspešnom pokuse zahasiť oheň v grile dlaňou pobrali spať.


21. júla Streda
Ráno sme zistili, že stan vôbec netrebalo a zas sme ho zbytočne stavali, no najedli sa a nasmerovali do tábora. Tu sme sa so všetkými zvítali a presedeli a prekecali celé doobedie.

Poobede sme sa rozhodli, že s detským táborom si pozrieme Bojnický zámok. Zaplatil som nekrestanských 6€ za vstup a užíval si výklad. Zámok je pekný, no ja som chcel vidieť aj nejaké katakomby a nič také tam nemali. Deti sme poslali so zbytkom hore a s pár vedúcimi sme si sadli na večeru a pivko. Čas ubiehal, zastavili sme sa ešte v obchode nakúpiť a pobrali sa hore kopcom na chatu.

Dostali sme pozvanie na zaujímavú hru menom "Pasák" (obdoba baseballu) a my sme samozrejme ako správni športovci nodmietli. Skvele sme si zahrali, keďže sme boli vyrovnané mužstvá, skončilo to nerozhodne 0:0. Po skvelej hre sme prepašovali ruksaky na zdravotnícku izbu a zasadli na večernú poradu vedúcich. Ponúkli sme svoju pomoc, pri zajtrajších detských hrách a bola prijatá. Večer sme sa zišli v spoločenskej miestosti, rozložili proviant a zabávali sa. Ako sa blížil koniec, naše dve milé a pekné hostiteľky (Tina a Dena) nám ochotne ponúkli svoju izbu a postele, aby sme nemuseli opäť spať vonku. My sme samozrejme prijali. Prepašovali nás na izbu, pre každý prípad zamkli zvonka a oni išli spať o poschodie nižšie.

Som im velmi vďačný za to, pretože som sa po dlhom čase mohol osprchovať a lahnúť si do mäkkej postele, zakryť sa perinou a nemusel riešiť všakovakú háveď okolo.

22. júla Štvrtok

Skvele som sa vyspal, ráno nás dievčatá zobudili pred raňajkami, keď prišli pre lieky pre deti. Skvele vyspatému sa mi ani nechcelo vyliezť z postele, no keď nám doniesli ešte aj raňajky a my sme nemuseli opäť tlačiť paštétu a vifonky, začal som ich bezhranične zbožňovať. Rozhodli sme, že ešte ostaneme o jeden deň dlhšie.

Celé doobedie sme pomáhali pri súťažiach pre deti, prakticky sme si ani nesadli, no veľmi ma tešilo, že sa to deťom páčilo. Naobed som skočil dole do Bojníc doplniť zásoby a po to, ako som sa vyškrabal naspäť som už len na izbe zalahol a zaspal. Zvyšok poobedia som sa len tak povaľoval a relaxoval. Večer sme opäť pomohli pri hrách a potom už len užívali táborovú diskotéku.

Tak ako predošlí večer, sme po uložení detí rozbalili nákup a stôl a začali oslavovať našu poslednú noc. Večer sme opäť zaľahi načierno do postelí.

23. júla Piatok
Ranná procedúra sa opäť zopakovala, budíček, raňajky, až sa mi nechcelo nikam ísť. Doobeda sme si ešte zahrali stolný tenis, pomohli vystrihnúť pár masiek na karneval a už len pobalili. Ešte posledný obed. Až dnes si nás stihla stretnúť pani chatárka, tak už bol najvyšší čas vypadnúť. Odfotili, rozlúčili a pobrali sa svojou cestou zas o dúm dál.

Keďže vlak išiel až o pol 5, zložili sme sa pri staničnom sklade a užívali si posledné chvíle reálnej slobody. Potom už len nasadli na vlak smerom do reality...

Chcel by som veľmi pekne poďakovať Tine a Dene za to že nás prichýlili a nakŕmili, vedúcim tábora, že nám dovolili ostať a pomôcť a v neposlednom rade deťom za skvelú atmosféru.

3. Potulky po Slovensku - Civilizovanejší východ

11. júla Nedeľa

Naša prvá noc na somrákov pri sklade v Bardejovských kúpeľoch skončila. Tomáš vstal rýchlo, no ja som nejprejavoval veľký zájem vystrčiť nejakú časť svojho tela zo spacáku. Vyprevadil som Tomáša po posledných spoločných ranajkách na autobus smer Bratislava a ja som sa pobral so Zuzkou a Peťom na cestu po civilizovanejšom východe.

Po hodnej chvíli sme dorazili do Bardejova, kde sme sa chystali navštíviť miestne Tesco. Dvaja miestny stokári ma však vyviedli z omylu, Tesco tu nemajú. Tak sme sa museli uspokojiť aspoň s Bilou. Vylial som všetky zásoby hnusnej, smradľavej a liečivej vody z kúpeľov do kanála a nahradil som ju neopísateľne chutnou Clever, lacnou a jemne sýtenou vodou. Za Bardejovom sme opäť narazili na zle značený chodník, ale všetko sme vyhútali a dorazili do malebnej dedinky menom Miháľov.

V tejto dedinke som si spomenul na jeden diel seriálu AktyX. Všetci ľudia z celej dediny sú ovládaní podla mňa nejakou záhadnou silou, pretože popri nás všetci postupne vychádzali z domov sviatočne oblečení a v jednom zástupe smerovali do preplneného kostola. Nechceli sme sa tam moc zdržovať, aby tá sila nejakou náhodou neovládla aj nás, tak sme za rýchlo zdekovali. Pred nami sa už rozprestieral vysoký a mohutný Čergov. V poslednej civilizovanej dedine sme sa naobedovali, doplnili zásoby vody a pripravili sa na ďalší mohutný stupák na Žobráka (921 mnm). Tu sa nekašľali so žiadnými kľučkami, chodník viedol priamo hore ako po prudkej streche. Celí mokrí sme sa konečne zložili hore pri rozhľadni. Porozprávali sa s miestnými turistami, pokocali sa krásnym výhľadom a nasmerovali si to na chatu Čergov.

Mapa klasicky viedla úplne inak ako realita, no podvečer sme konečne dorazili ku chate. Prvý dojem mŕtva sa ukázal správny. Napriek tomu, že by to malo byť stanovisko horskej služby a že to bolo vrámci otváracích hodín, bola chata zatvorená a ľudoprázna. Na telefonickú výzvu ma chatár arogantne odbil, že išiel nakupovať do Prešova (v nedeľu o 7 večer!!!) a že dnes už nepríde. Chýbala nám voda, telefón som mal už vybitý a opät vyhliadka bivaku mi chodila po rozume. Naštastie som však nedaleko objavil studňu. Rozložil som sa priamo pod schodami k hlavnému vchodu a zaspal.

Poučenie z dnešného dňa: Vykonávať veľkú potrebu nad mraveniskom sa nevypláca.

12. júla 2010 Pondelok

Dnes sme mali pred sebou oddychový deň, smerovali sme len do Veľkého Šariša vyzdvihnúť nový prírastok našej výpravy - Sucheho. Cestu sme si náležite užili, neponáhľali sme sa, posedávali sme a veľa sme kecali.

Jediné prekvapenie nás čakalo nad obcou Kanaš v lese. Neviem ako tu môže vôbec niekto existovať, ale väčšie množstvo komárov som asi v živote nevideľ. Môj repelent testovaný v záplavových oblastiach nastriekaný v dvoch vrstvách som si mohol strčiť za klobúk, okolo mňa lietalo stále množstvo komárov ako aura.

Podvečer sme úspešne dorazili do Veľkého Šariša, teta výpravkyňa mi na stanici umožnila nabiť telefón a ja som mohol vybaviť telefonáty domov. Za krátku chvíľu prišiel vlak a z neho vystúpil náš nový prírastok Suchy. Chuť na pivko nás hnala a my sme zakotvili v miestnej krčme. Pozoznamovali sa, pokecali, popivkovali a pobrali sa hľadať miesto, kde zložíme naše unavené kosti. Miesto sme našli v areáli kostola, priamo za farou. Po pedošlích skúsenostiach som stan ani nerozkladal a vyspali sme sa priamo pod stromami.

13. júla Utorok
Ráno sme zistili, že za múrmi areálu je cigánsky dom a vysvetľovalo to množstvo podivuhodných nočných zvukov. Dnešná cesta viedla viac-menej po rovine cez viacero dedín. Zastavili sme sa hneď v prvej, kde som v malom obchodíku neodolal pivu Gazda za 24 centov. Chutilo presne tak, koľko stálo :-). Trošku vyššie nám milý ujo doplnil vodu a pridal k tomu chutné jabĺčka zo svojej záhradky a poprial nám šťastnú cestu.

Prešli sme niekoľko dedín, niekoľko pohostinstiev, až sme sa dostali nad Ľubovec. Pri pohľade na políčko so zemiakmi sme neváhali a požičali si od nich tak kilo, že si večer pri ohníčku spravíme pečené. Mapa bola tradične mimo, tak sme obišli celú dedinu a zakotvili v poslednej krčme. Prekvapil nás tu dážď, tak sme ostali dlhšie a posilnili sa troškou lacnej ohnivej vody. Pri odchode nás miestny ujo pozval ešte na jedno kapúrkové kolo a my plní energie upaľovali na plánované miesto odpočinku - k Prokopovmu mlynu.

Z prokopovho mlynu sa vykľul opustený dom v strede lesa. Podvečer vyzeral celkom strašidelne, no vidina suchej noci nás premohla a vstúpili sme. Dom vyzeral, ako keby ho niekto nečakane opustil (umrel) tak pred 15 rokmi, našli sme posledný kalendár z roku 1991, na posteliach boli stále periny, v kuchyni porozhadzované lieky a bilinky. Ako správny dobrodruh som pobehal aj povalu a pivnicu (asi som sa chcel uistiť, že tu nie je žiadna mrtvola alebo niečo podobné).

Na večeru som uvaril celý balík 500g špagiet, ktorý sa mi ledva zmestil do ešusu, no nemohol sm to moc miešať, tak z toho vznikli neslané (ako to nazval Suchy) "dredy". Ochutili sme to tuniakom, klobásou a množstvom kečupu a stalo sa z toho čiastočne jediteľné jedlo. Ku všetkým dverám sme nahrnuli hromady haraburdia, aby čo len najmenší pohyb spravil čo najväčší hluk, zabalili sa do spacákov a zaľahli. Nikto sa nehýbal, aby sa náhodou nedotkol matraca, aby nechytil nejaké blchy a všetci sme sa snažili zabudnúť na všetky horory, čo sme doteraz videli.

14. júla Streda
Zlý poľovník v noci neprišiel, strašidlá sme nevideli a ani lesné víly nás neprišli znásilniť (škoda). Všetci sme prežili bez fyzickej ujmy, no boli sme radi, že už odchádzame.

Prvé prekvapenie nás čakalo hneď za mlynom, veľká voda zobrala niekdjší most. Z haluzí čo sme našli okolo sme spravili provizornú lávku a opatrne som všetkým poprenášal batohy. Aspoň som mal prvú šancu otestovať moje Gore-texy v plnom štýle.

Cesta ubiehala rýchlo a razom sme sa objavili v Kysaku. Chystal som sa dokúpť nejaké zásoby, ale tak chudobný obchod ako tu som snáď ešte nikdy nevidel. Peťo a Zuzka pod tlakom zdravotných problémov boli nútení ísť na vlak a my so Suchym ďalej na hrebeň. Kúsok za dedinou sme urobili obed a pustili sa opäť do ďalšieho výšľapu na hrebeň. Cesta však neubiehala tak rýchlo, ako sme si mysleli a až podvečer sme dorazili nad Kavečiany. Chata bola samozrejme zatvorená, tak sme len pokecali s miestnym trampom, nechali mu náš zvyšok vody a namerovali si to priamo dole do reštaurácie. Tam sme pocítili, že sme zas v civilizácii, keď barman zavrel Suchemu pred nosom okienko so slovami : "ZAtvarame..." a mna odbila iná čašníčka, že už nevaria (o pol 8 večer !!!). Neostávalo nám nič iné, len zbabelo sa stiahnuť do neďalekých Košíc. Po telefonáte s bratrancom som nám vybavil spanie a zistil spoj.

Extrémne milý vodič autobusu nám predal nehorázne drahý cestovný lístok a už sme frčali v MHD do centra. O 22:00 sme konečne dorazili do centra metropoly východ - Košíc. Špinaví, smradlaví s 3-dnovými ponožkami na ruksaku sme sa predierali davmi nechutne navonaných ľudí na hlavnej ulici, až sme si sadli do jednej z reštaurácií. Čašníčka nás však odbila, že oni už nevaria, tak sme museli zmeniť lokál. Nakoniec me sa však najedli a pobrali do dočasného domova. Tam sme sa len zložili, po týždni ukončili smradľavé utrpenie a zaspali.

15. júla 2010 Štvrtok

Navyknutý na skoré vstávanie som vstal už o 7. Bol som však rád, že som mohol stráviť noc v mäkkom a čistom. Vybral som sa do obchodu, kúpiť niečo na jedenie, bolo celkom príjemné stretnúť za deň viac ludí. Celé doobedie sme sa povaľovali, až okolo 15:00 sme sa konečne vytrepali pozrieť si historické centrum. Keďže som mal všetko vypraté a zavesené na šnúre, musel ma bratranec navliecť do jeho oblečenia.

Prešli sme si histrorické centrum, pobehali outdoorove obchody, kúpil som si tričko a ponožky, Suchy Tesco vložky to topánok a zasadli na pivko. Obvolali sme všetkých známych v Košiciach a pokecali.

Večer sme sa už len zastavili pre Roba na stanici, našeho ďalšieho blázna, ktorý sa rozhodol ísť s nami a pobrali domov spať.

16. júla Piatok
Dnes sú to už dva týždne, čo som na ceste.

Celá zostava sme sa stretli v Čermeli a spolu poraňajkovali. Lako nás ešte kus odprevadil a potom sme sa ponorili opäť do divočiny Volovských vrchov. Slniečko pripekalo a na obed sme dorazili na chatu Jahodná. Po dlhom čase som si dal varené chutné jedlo nie z ešusu. Nasledoval chýľkový výšľap na Jahodnú a potom už len viec-menej hrebeň.

Zastavili sme sa až na chate Lajoška, ale aj to len na Šariš, náš dnešný cieľ bola chata Erika pod Kojšovskou hoľou. Cestu mám občas kriovali polomy, no podvečer sme predsalen došmatlali k Erike. Chata bola ale v rekonštrukcii a ujo velmi starý strážnik nám síce ochotne dal vodu, ale následne nás vyhodil z altánku spať do sedla pod Kojšovskou hoľou. Pri zatváraní dverí stihol ešte poznamenať : "V Kojšove videli mladého medveďa" a zabuchol.

Neradi, ale nasilu sme sa vrátili do sedla a utáborili sa. Mne sa opäť nechcelo stavať stan, tak som sa zložil pod holým nebom, ostatní dali prednosť radšej stanu. Navarili sme, ochutnali Robovu vinovicu a pobrali sa spať. Noc bola nádherná, zaspával som z pohľadom na nádhernú hviezdnatú oblohu.


17. júla Sobota

Noc bola pokojná, zobudil som sa len raz, keď padla rosa, no ráno vykuklo slniečko a spacák rýchlo vyschol. Keď som rozlepil oči, prvé čo som uvidel bolo more cigošov oberajúcich čučoriedky všade okolo nás. Zbalili sa a vydali opäť na cestu.

Dnes to bolo s polomami horšie, jeden nasledoval druhý, GPS nás viedlo krížom. Trasu čo smerovník udával na 2 hodiny sme ledva stihli za 4,5. Na obed sme boli ešte len na troch studniach a navyše nám za chrbtami začalo hrmiet a tmavnut obloha. Nahodili sme tempo a vyškrabali sa na Kloptáň (1153 mnm). Zložili sa a naobedovali. Z rozhľadne som spozoroval búrky na oboch stranách údolia, tak sme skonštatovali, že dnes končíme a ostaneme tu v útulni pod rozhľadňou.

Čas trávil každý po svojom, ostatní spali, ja som sa však vyškrabal na rozhľadňu a tam si užíval výhľad. Deň sa chýlil ku koncu a my sme rozbalili spacáky a natlačili sa do útulňe, pre prípad, že by nás pri ohni prekvapil dážď. Postupne sme odpadávali, tak sme dali ešte jeden nočný pohľad zhora a zabalili sa do spacákov.
Snáď bude noc suchá.

18. júla Nedeľa

Hneď ako som rozlepil oči, zistil som, že celý vrchol (najvyšší v okolí) sa nachádza v búrkovom mraku. Zavelil som na rýchle zbalenie postup ďalej po hrebeni do najbližšej dediny. Kým sme sa však stihli rozhýbať, strhla sa okolo nás búrková smršť, nad hlavami začani lietať blesky a my sme nemali chuť skončiť ako zle ugrilované kručatá z Tesca. Nasmeroval som nás priamo dole z hrebeňa, nahodili sme prsiplaste a poncha a vybehli do búrky. Behom 5 minut som bol od kolien nižšie úplne mokrý, z chodníka sa stal potom a my sme unikali stále zúriacej búrke.

Ako nečakaná záchrana sa pri ceste objavil malý poľovnícky zrub. S napätím sme tŕpli, keď Peto išiel vyskúšať dvere, no oni sa s ľahkosťou otvorili a my sme vkĺzli dnu. Miesta bolo dosť pre každého, založili sme oheň v krbe a rozvešali okolo veci na vychnutie. Posledný problém bol však s nedostatkom vody. Zvolili sme 3 alternatívy, jednu fľašu sme naplnici z kaluže, druhú z došasného potoka na ceste a tretiu naplnili dažďovou vodou zozbieranou natiahnutými pršiplášťami.

Po prevarení sa dali všetky použiť, tak sme pokojne uvarili čaj, polievku aj cestoviny. Vačšinu dňa sme preležali, lúštili krížovky a rozprávali sa. Večer sme sa rozmiestnili po zrube všade, kde sa dalo spať a zalahli.

... "Ostávam opäť so svojími myšlienkami a čistou prírodou okolo, starosti som nechal na hrebeni, kde ich odfúkol vietor ďaleko odo mňa. Musím si zapamätať tento pocit, aby som sa k nemu mohol raz vrátiť, tak ako do toho zrubu. Dakujeme zrubu, že nás prichýlil." ...

19. júla Pondelok ráno

Vonku prestalo pršať, dokonca len už pomaly uschol, no nás nedostatok jedla opäť prinútil zísť z hrebeňa do dediny. Pekná lesná cesta nás priviedla až k malému pohostinstvu v centre Mníška nad Hnilcom.

Tu sa ale končí ďalšia etapa toho dobrodružstva, naše cesty sa rozchádzajú. Robo musí ísť naspať do Bratislavy, Peťo so Zuzkou späť na hrebeň a my pre zdravotné problémy volíme cestu ďalej stopom.

Doteraz som pešo prešiel 350km cez celé východné Slovensko.
Ďakujeme za spoločnosť Zuzke, Peťovi a Robovi.
Naše dobrodružstvo však pokračuje ďalej...

2. Potulky po Slovensku - Divočina najvýchodnejšieho Slovenska

2. júla 2010 Piatok

Skoro ráno sa stretávame na hlavnej stanici len ja a Tomáš, začínajúc 3-týždňové dobrodružstvo. Nohy sa nám trasú pod ťarchou ruksakov, premýšľame čo sme zabudli a čo nie. Bratislavu opúšťame o 05:57 rýchlikom R601 smer Košice. Väčšinu času obývame kupé len my dvaja, občas niekto na chvíľku prisadne.


Cesta utiekla ako voda a my sme sa objavili v Košiciach. Prehodili sme pár slov s miestnym taxikárom, povedal že za 150€ nás vezme, no mne to pršlo trošku veľa, tak sme sa predsalen uchýlili k verejnej doprave. Nasledoval teda prvý spoj do Humenného. Kilometre ubiehali, my sme kecali a popri tom sledovali pekné prostredie. Potom krátky prestup a zanedlho sme už stáli v Snine. Tu sme mali dve hodiny, tak sme sa rozhodli navštíviť mesto. Napriek jeho "veľkosti" sme boli príjemne prekvapení, až sa nám občas ani nechcelo ísť ďalej (Dievčatá pekné, pivo skvelé, ceny nízke a vraj tam aj niekto predáva toluén po 1 euro a dáva aj na sekeru :-) ). Premohla nás túžba po dobrodružstve a po malých zmätkoch na zastávke sme už našli správny autobus. Dvere sa zavreli a my sme smerovali na najďalekejší východ Slovenska. Cestu spíjemňovali poľsko-ukrajinsko-slovenké ľudovky, krásna príroda a veselý vodič. V jednej chvíli však odbočil z "hlavnej" cesty a uháňal do neznáma. Ani moje GPS mi nepomohlo odhaliť vodičov zámer, tak sme sa nechali prekvapiť, kam ideme. Zrazu však zastavil a na celý autobus zakričal : "Prestávka, ideme na pivo!". Celý autobus sa zdvihol a bez námietok sa hrnul do miestneho pohostinstva. My sme len nechápavo na seba pozreli a opatrne vyšli von. Ľudia okolo vôbec nevyzerali prekvapene, asi to tu je štandard zahrnutý v cene lístku (štandard je aj to, že vám autobus zastaví priamo pred domom).

Ako posledných po 12,5 hodinách cestovania nás autobus vysadil na najvýchodnejšej autobusovej zastávke Slovenska v Novej Sedlici. S kľudom v hlase a slovami : "Chlapci dajte si pozor, je tu veľa medveďov a vlkov..." autobusár zavrel dvere a odfrčal po úzkej cestičke späť do civilizácie. Po prvý krát som udal našu polohu, nahodili sme ruksaky a vydali sa do neznáma Bukovských vrchov.

Ruksaky boli ťažké, kopec strmý a naša útulňa nie a nie sa ukázať. Vyšli sme na čistinku a zazreli sme ju. Nebol žiaden Hilton, bola to obyčajná búda, chýbali jej dvere a pri vstupe mala v pohlahe obrovskú dieru. Ako jedinú ochranu pred komármi sme vnútri postavili spodnú časť stanu. Tomáš vytasil knihu "Sas, umenie prežiť" a začali sme stavať improvozované dvere. V diaľke sme započuli zvuk motorov, no neprišlo nám moc zvláštne. Za malú chvíľku sa však z bočnej lesnej cestičky vynorila motorka a štvorkolka. Ako sa blížili vysvitlo, že sú to príslušníci policajného zboru Zbojská. Po nutnej kontrole našej identity a pár otázkach na pašovanie a prevádzanie sme sa postupne zarozprávali a dostali pár dobrých rád a telefónne číslo pre prípad potreby (týmto im chcem poďakovať).

3. júla 2010 Sobota
Naša prvá noc bola strašná, moc sme toho nenaspali. Po celej búde behali myši, potkany a kuny, akonáhle niečo šuchlo, obaja sme boli hore, ja s poplašnou pištolou a Tomáš s nožom pripravení na útok medveďa.

Prvý smerovník nám naznačil, že dnešnú noc by sme mohli stráviť útulni v Ruskom sedle. Naša prvá zastávka bola však najvýchodnejší bod Slovenska - vrch Kremenec (1221 mnm). Vtedy som po prvý krát začal preklínať tú 22kg ťarchu, čo som so sebou vláčil na chrbte. Po krátkom obede sme sa vydali ďalej. Chodník stále klesal, potom stúpal, ale naše sily dochádzali. Naraz stretávame slovenskú partiu Potulky.org gang na čele s Maníkom, dávame sa do reči a zisťujeme, že máme spoločných priateľov. Gang je na cykloceste z Kremenca do Bratislavy, prajeme veľa šťastných kilometrov. Trasu sme predčasne ukončili v poľskej útulni pod Rabou skalou. Útulňa opäť nemala dvere, ale už sme si zvykli. Z posledných síl sme uvarili večeru a o 17:00 sme v dobrej viere, že táto noc bude snáď pokojnejšia zalahli.

4. júla 2010 Nedeľa
Po kráľovsky dlhom spánku sme sa zobudili do chladného rána (v stane bolo 16 stupňov). Nechcelo sa nám vystrčiť ani noc zo spacáku, no premohli sme sa. Dnes sme museli dotiahnuť zvyšok predošlého dňa a potom prísť až do Balnice. Cesta ubiehala celkom rýchlo, na obed sme dorazili do Ruského sedla.

Doplnili sme vodu (opäť + 4kg do ruksaku) a v miernom daždi sa vybrali ďalej. V prvom stupaku sa mierny dážď zmenil na krutý lejak, ktorý po hodine nevydržali už ani naše Gore-texove vybavenie. Pri prezúvaní som z ponožiek dokopy vyžmýkal asi pol litra vody. Cesta do Balnice sa zdala nekonečná, pol dňa sme nestretli ani jeden smerovník (mapa ukazovala najmenej 3). Hodiny pribúdali a my sme boli stále dakde v lese. Naše dnešné spanie bolo stále neisté, z mapy som len vyčítal, že sa tam nachádza stanica vlaku a na ňu sme sa spoliehali. Podvečer sme sem konečne dorazili, no zo stanice bol jeden stôl s obrusom. Skúsil som štastie v neďalekej farme a úspešne. Dvaja mladí ľudia nás ubytovali za 4€ na noc. Kým som varil, poslal som Tomáša kúpiť dole nejaké sladkosti. Vrátil sa so všetkým možným, no všetko bolo kokosové (neviem či Poľsko je nejaký veľkovývozca kokosu, ale vrelo odporúčam kokosovú bielu čokoládu). Zakúrili sme do piecky a lahli spať.


5. júla Pondelok

Ráno sme sa zobudili do zimy (opäť!), lebo som večer zabudol pri vetraní zavrieť okno. Pomaly sme sa najedli, pobalili a okolo 8 vyrazili ďalej. Počasie nám celkom prialo, cesta moc nestúpala a šľapalo sa fajn.

Prvý problém nastal až poobede, keď sme prichádzali k miestu spania. Mapa v GPS mi ukazovala úplne iný smer ako reálne značka išla (tu sa začali problémy s touto mapu SK TOPO v2/3 beta, srdečný pozdrav pre firmy CONAN a GARMIN). Z peknej lúky v Lupkovskom sedle sa stala neprechodná džungľa, prameň nikde a tráva nad hlavu. Navyše nám začalo hrmieť za chrbtom, tak sme museli rýchlo hľadať náhradné riešenie. Neostávalo nám nič iné, iba vydať sa do ďaľšieho sedla vzdialeného 2 hodiny pochodu. Nahodili sme pekelné tempo a neviem ako sa nám to podarilo, ale zhruba za 3/4 hodinu sme už sedeli v prístrešku pri ceste v Laboreckom sedle.


Prístrešok bol chabý, všade okolo bola kopa odpadkov a bol hneď pri parkovisku. Mali sme celkom málo vody a na okolí nebol žiaden prameň, tak som uvaril len nejaké cestoviny v rámci šetrenia. Od poľského turistu som vyžobral jednu malinovku (chutila ako šťava z kompótu) a presunuli sme sa na neďalekú lúku s pekným výhľadom. Rozložili sme stan a zaľahli spať.



6. júla Utorok

Ráno som si celkom pochvaľoval, že sme neostali v prístrešku na parkovisku, pretože niekedy v noci tam pár inteligenov robilo bordel a neviem ako by to dopadlo. Vonku bolo krásne počasie, po včerajšom daždi ostalo le množstvo blata na chodníkoch.Dnes sme opustili Bukovské vrchy. Prešli zopár zle označených kopcov a v predstihu dorazili na Paseky. Tu som vyliezol na vrchol rozpadávajúcej sa starej vojenskej rozhľadne, urobil pár fotiek a pobrali sme sa ďalej.

Už po druhom nenájdenom prameni sme zúfalo došli na Vodojem. Už pri príchode som počul vodu, no nejak som ju tam stále nevedel nájsť. Po hodnej chvíli som objavil obrovskú šachtu a len v rohu bola trošku rozobratá. Už som sa pomaly rozlúčil aj tu s vodou, keď som neďaleko ohalil, kade voda z vodovodu vyteká. Celí sťastní sme doplnili zásoby, uvarili si obed a vydali sa smer Čertižské sedlo.
Cestou sme míňali pod Kameňom množstvo cintorínov vojakov z prvej svetovej vojny a nakoniec predsalen dorazili do sedla. Počasie sa však začalo pomaly kaziť a my sme museli nájsť suché miesto, kde by sme v kľude prežili noc. Pri vstupe do sedla som si na lúke oproti všimol poľovnícky posed, tak sme sa vybrali k nemu. Bol krytý, odomknutý a priestranný a razom sme si ho obľúbili.

Kvapky začali klopať na strechu a my sme zaliezli do teplých spacákov a zaspali.
Zajtra nás čaká už Dukla a začiatok cesty hrdinov Slovenského národného povstania.


7. júla Streda

Zazvonil budík a čakalo nás nemilé prekvapenie. Kvapky stále klopotali na strchu z vlnitého plechu a tak sme skonštatovali, že kým neprestane pršať, na cestu sa nevydáme. Strašil nás aj mierny nedostatok vody, no vyrovnali sme to len jedným výdatným jedlom za deň a inak sme len polehávali v spacákoch a snažili sa nabrať sily. Naplánovali sme dni dopredu a skoro sa pobrali spať.


8. júla Štvrtok

Skorý budíček nám odhalil pekné počasie a tak sme sa rýchlo pobalili a pobrali sa dhnať ten preležaný deň. Chýbajúcich 10km na Duklu sme prešli rezko a ocitli sme sa pred vyhliadkovou vežou. Ujo nás výťahom vyviezol na samotný vrchol, pofotili sa, pokochali výhľadom a poprezerali múzeum na Dukle. Tu končí prvá etapa našej cesty a začína cesta hrdinov SNP.

Prvú zastávku sme zvolili v prvej dedine po 115km, vo Vyšnom Komárniku v obchode. Pri kupovaní chleba ma miestna teta odbila tým, že nemám žiaden objednaný a mám skúsiť o dedinu ďalej. Tak sme si dali aspoň pivo a milu a vydali sa na cestu. Musím povedať, že vojenské múzeum v prírode sa nám páčilo a odporúčam všetkým prísť sa sem pozrieť.

Doteraz som bol v domnení, že každá dedina na Slovensku musí mať krčmu a obchod, no bol to omyl. Najbližší otovrený obchod s chlebom a turistickou mapu bol vzdialený 5 hodín cesty vo Svidníku. Nahodili sme opäť pekelné tempo a o pol 6 sme už vchádzali do Svidníka. Ďalší omyl som zažil, keď nám miestni povedali, že tu sa väčšina obchodov zatvára o 5 a s mapu som sa mohol rozlúčiť. Tak som kúpil aspoň chleba a hruškový kompót a sadli sme si do hostica na pivko. Absentovala nám mapa miestnej oblasti, tak sme aspoň telefonicky zistili trasu na zajtra. Skonštatovali sme, že nebudeme spať vo Svidníku medzi tými všetkými stokármi, ale že prejdeme kúsok do lesa a tam sa zložíme. Cestou sme dostali dobrý typ na útulňu na Čiernej hore, vraj len hodinku vzdialenú, no po krutom výšľape na hrebeň som už nebol schopný ísť ďalej. Môj jediný obed v podobe bielej čokolády, piva a mily bol nedostatočný. Zložili sme to na peknej lúke, kde Tomáš urobil večeru a zaspali v neďalekom posede ako bábätká.

Dnes sme prešli 44km, doteraz najďalej za jeden deň.

9. júla Piatok

Ráno sme sa zobudili oddýchnutí a čerství, rýchlo pobalili a vydali sa na cestu. Dnes sme mali mať pred sebou ľahšiu cestu. Zdanie však klamalo, výškové metre pribudali, GPS mapa ukazovala mimo reálnej značky (opäť!) a voda dochádzala.
Konečne sme dorazili do Andrejovej, kde sme sa rozhodli zohnať dakde vodu.

Pri prechode okolo autobusovej zastávky som si všimol turistickú karimatku. Pristavili sme sa pri páriku turistov a zistili sme, že aj oni sa vybrali na cestu hrdinov SNP. Tak sme si prisadli a spriatelili sa, však najbližších pár dní určite pojdeme spolu. Namierili sme si to rovno na hrad ned obcou Zborov. Tu sme ukončili dnešné šľapanie a utáborili sa. Hrad zrovna začali opravovať dobrovoľníci z miestneho občianského združenia, vymenili sme pár slov s ich predsedom a poprechádzali sa po hrade. Pri večeri sme zistili, že Zuzka a Peťo sú tiež matfyzáci ako my a sú to rovnakí blázni a dobrodruhovia.

10. júla Sobota

Slniečko už od rána pripekalo a nás dnes čakal oddychový deň, no s najväčším doterjaším výšľapom na Stebnícku Maguru (z 300 mnm na 900 mnm). Chdník bol zarastený a neupravený, no čas sme mali skvelí. Hore nasledoval obed a potom už len zjazd do Bardejovských Kúpeľov.

Tu sme na námestí zasadli do prvého podniku a zložili sa. Nasledovalo pivko, čaj, zmrzlinový pohár, kofola, ľadová káva a ešte všetko možné aj nemožné. Strávili sme tu celé poobedie až do večera, spoznali miestnych pravidelných návštevníkov a čašníčku. Ujo nás nasmeroval na pekné miesto na stanovanie, ktoré sme však nejak nenašli, tak sme sa zložili v miestnom parčíku. Uvarili sme večeru, ešusy umyli v miestnom potoku pod nechápavými pohľadmi okoloidúcich a debatovali. Neskôr sa nám ozvali naši parťáci, že našli skvelé miesto na spanie, tak sme sa len presunuli. Zakotvili sme vedľa nejakého skladu z vlnitého plechu z jednej strany a s kopou dreva zo strany druhej, ale aspoň nás nebolo vidno z cesty.

Zašli opät do našej obľúbenej krčmy, pohostili sa (veľmi) lacnou ohnivou vodou a pobrali späť ku skladu. Lenivosť prevládla a začala moja séria spánku pod holým nebom. Zajtra Tomáš odchádza domov do civilizácie, ja však putujem ďalej.