Piatok 22.apríla
Sú 4:15 ráno, prebúdzam sa po hodine spánku. Nápad, že prespím bližšie ku stanici, aby som sa dlhšie vyspal opäť nevychádza, pretože to čo sme ušetrili ráno, sme predĺžili večer. No nevadí, pocit blízkej slobody na horách sa ma zmocňuje rovnako intenzívne.
Zakrátko sediac pomedzi ľuďmi smerujúcimi do práce uháňame trolejbusom smerom na stanicu. Ranná stanica je rušná a naša expedícia sa pomaly zbiera, až sa v plnom počte usádzame do ICéčka. Cesta ubieha rýchlo, o zábavu sa stará Suchý a jeho pomaly klesajúca hladina opojenia, ktorú sme nestihli vyspať.
 |
| Petrová rázcestie |
 |
| Stoh a Veľký Rozsutec |
Vystupujeme v Zázrivej na rázcestí, po ľahkých raňajkách vykladáme ruksaky na chrbát a vyrážame. Značku však nenachádzame napriek tomu, že ju mapa ukazuje (asi to bude mojím prvým vydaním z roku 1993), no pomáha GPS a vydávame sa strmou lesnou cestičkou von z dediny. Po chvíli vychádzame na lúku a pred nami sa objavujú prvé malofatranské končiare Stohu a Veľkého Rozsutca. Na konci lúky sa znenazdajky objaví stratená červená značka a my ňou pokračujeme. Sklon chodníka sa neustále zväčšuje a s ním voľne opäť prichádza starý známy syndróm zmeny vyjadrovania sa (ak ho ešte nepoznáte, je vysvetlený v blogu o Muránskej planine), pri ktorom by sa aj najzarytejší pohonič červenal. Razom ho však odfúkne malofatranský vietor, chodník ide zas raz plne horizontálne a my stojíme pol Malým Rozsutcom. Na vrchole si pripadám ako v nedeľu pri výpredaji v nákupnom stredisku, kopa turistov kam sa len pozriem.
 |
| Malý Rozsutec |
Času však ubúda, opúšťame davy turistov a rezkým krokom pokračujeme na Medziholie. Tam doplníme vodu a delíme sa na dve skupiny. Prvá tj. Fico obchádza Stoh pre zdravotné problémy, druhá tj. ostatní sa brodíme striedavo blatom a snehom na najnekonečnejší Stoh. Neviem povedať, ktorá cesta bola horšia, či hore, alebo dole, no ak by chcel dakto vyskúšať extrémne šmýkanie sa na blate, nech si určite vezme 15kg ruksak na chrbát a pustí sa zo Stohu dole. Za posledných lúčov zapadajúceho slnka opúšťame Poludňový grúň a vydávame sa čoraz bližšie k nášmu dnešnému spaniu pod Chlebom. Sily však už ubúdajú, na cestu nám už svietia len čelovky. Cestou ešte stihneme nabrať vysileného a vysmädnutého turistu, napojíme ho a zoberieme medzi nás, no pod vplyvom tmy míňame chodník na chatu a musíme sa predierať strmým zrázom plným čučoriedok dole Hromovou. Na všeobecnú radosť prichádzame na chatu pod Chlebom, rýchlo varíme a ešte rýchlejšie sa ponáhľame ku stolu, kde už čaká vytúžený zlatý mok.
Poberáme sa spať, no neodhadujeme správnu stranu podkrovia a za hlasného škrípania skladacích lôžok preliezame do nášho oddelenia. Zatváram oči a snažím si vryť do pamäti krásu, ktorá ma dnes obklopovala, aby som sa tam mohol kedykoľvek vrátiť.
Sobota 23. apríla
 |
| Malý Kriváň |
 |
| Nocľah v prístrešku miestnej krčmy |
Prebúdza nás krásne veľkonočné počasie a my pomaly kráčame opäť na hrebeň. Sviatky a lanovka to tu poznačila viac ako inde, výletníci sa hemžia kam len oko dohliadne. Svižne míňame vrcholy, klesáme a stúpame, podchvíľou sa k nám pripojí neznámy psík, ktorý s nami prichádza až na Malý Kriváň. Tu dopĺňame sily výdatným obedom, kocháme sa výhľadmi a začíname cez hustú kosodrevinu klesať ku koncu hrebeňa. Na Suchom ešte stretávame posledných dvoch turistov a po poobednom prípitku sa lúčime a púšťame sa iným smerom. K prudkému klesaniu sa pripája prehánkový dážď, no my plní elánu prichádzame na chatu pod Suchým. Tu nás čaká už pivko a párky, stretávame známych z chaty pod Chlebom, no my musíme pokračovať nižšie do strečnianskeho priesmyku. Cesta je nekonečná a prudká, za tmy opúšťame Starhrad a na ceste sa mihocú už len svetielká našich čeloviek. Aby sme nemali dosť, asfaltkou nás sprevádza aj dážď a my šťastní prichádzame do Nezbudskej Lúčky. Skládáme svoje kosti v miestnom pohostinstve a hútame, kam so spaním. Škrt cez rozpočet nám robia mraky a hrmenie z horizontu. Prisadám s k miestnym u susediaceho stolu, z rozhovoru vyplýva, že máme spoločných známych a navyše pán je starosta. Dostávame pár rád a vydávame sa smer futbalové ihrisko. Nakoniec zakotvíme v prístrešku miestnej krčmy po prísľube borovičky. Nebránime sa, je to férova dohoda.
Nedeľa 24. apríla
 |
| Veľká lúka |
O pol 7 ráno nás budia miestni štamgasti krčmy (v nedeľu!!!!) a my sa chtiac-nechtiac balíme a presúvame pred krčmu raňajkovať. Lúčime sa s Ficom, ktorý smeruje domov, opúšťame Krivánsku Fatru, no vchádzame do Lučanskej. Obchádzame hrad Strečno a vchádzame do neznáma lesov, kde sme všetci prvý krát. Chodník prudko stúpa, no my plní síl z neho ukrajujeme čoraz väčšie sústa. Oproti predošlým dňom sa les radikálne mení, kosodreviny ubudlo, pribudli však ihličnaté lesy a prirodzený zvuk lesa. Turistov je tiež menej a my preto môžeme pokojne plnými dúškami nasávať prirodzenú energiu, ktorú tieto miesta vyžarujú. Ani sa nenazdáme a pred nami sa otvára hôľny trávnatý hrebeň, ktorý som doteraz pozoroval vždy len z doliny Váhu.
 |
| Grand hotel Partizán na Hornej lúke |
Za chrbtom nám však začína opäť hrmieť a my pridávame do kroku. Podvečer dorážame do cieľa, na hornú lúku. Skladáme sa pri rázcestníku a čakáme ženské osadenstvo našej výpravy. Oni však po pol hodine stále nechodia, tak sa rozdeľujeme, ja a Andrej ideme zaistiť spanie a chlapcov nechávame čakať. Dievčatá nám však robia vrásky na čele, stále sa neukazujú, no dobrú správu donesú naši dvaja českí spoluturisti, vraj už sú neďaleko. Ešte pred zotmením sme už teda v plnom počte, búrka nás odsúva do interiéru malej chatky. Unavení v teple piecok diskutujeme, plníme našu pomyselnú kuchársku knihu nápadmi (varíme s Vifonom) a príjemne unavení zaspávame. Dážď ticho klopoce na plechovú strechu, drevo praská v kachliach a moja myseľ sa opäť vracia späť na hôľne lúky hrebeňa.
Pondelok 25. apríla
Zobúdzame sa, baby sa trasú oblievania, no jediná to schytá Zuzka pod strechou, pretože ja som lenivý vyliezť zo spacáku a zobrať fľašu. Pri dvojitom Vifone sa delíme na dve skupiny. Zuzka, Suchy a ja (Wlacho) plánujeme až na koniec na Kľak, zbytok v priebehu dňa zíde z hrebeňa domou. Necháme ich vyraziť prvých, my máme čas :-) Lúčime sa s búdou, nahadzujeme rýchle tempo a míňame vrchol za vrcholom. Ani sa nenazdáme a sme na Hnilickej Kýčere, rozkladáme si obed a kocháme sa výhľadom. Pri zostupe zahliadnem pred nami v sedle našu prvú skupinu (vyrážali asi hodinu pred nami), no nepočujú ma. Musím sa venovať prudkému a blatistému zostupu (druhé miesto na extrémne kĺzanie sa po blate), miestami vytváram rôzne nové tanečné kreácie, keď sa mi pod topánkou rozbehnú mokré listy, myslím že by mnou nepohrdol ani pán Ďurovčík a jeho tanečná šou. Chtiac-nechtiac musíme zas vytiahnuť nepremokavé oblečenie, počasie si s nami hraje stále viac a viac. Nakoniec aj nás núti zísť z hrebeňa a nasledovať druhú časť výpravy. Po nekonečne dlhej a kľukatej asfaltke, za mierneho poprchania sa vítame v miestnom pohostinstve a všetci spolu pripíjame chladeným Martinerom na ďalšiu úspešnú veľkonočnú akciu tentokrát v zložení Lenka, Mima, Zuzka, Suchy, Heker, Andrej, Fico a ja Wlacho.
Každý večer som si spomienky poctivo ukladal do pamäte, aby keď zavriem oči, som sa k nim mohol kedykoľvek a kdekoľvek vrátiť...
Fotografie Wlacho a Zuzka Jancovicova
Profil trasy (na metrický systém sa prepína vpravo hore)
